Preklad rozhovoru s pediatrom Carlom Gonzalezom

Mať dieťa je obrovský zážitok. Je to ako zasadiť semeno, ktoré má zabezpečiť priechod do večnosti. Preto je dôležité byť rodičom, viac ako sú peniaze alebo práca, no aj napriek tomu často deťom nevenujeme dostatok pozornosti. Podľa pediatra Carlosa Gonzaleza, prezidenta katalánskeho Združenia pre dojčenie (Sapt), je to závažná chyba. Sú rodičia, ktorí svoje deti zahŕňajú darmy, aby pokryli nedostatok pozornosti, zatial čo to, čo potrebujú najviac, je viac hodín prítomnosti otca a matky. González odporúča ignorovať knihy o výchove detí a riadiť sa zdravým rozumom. Zdá sa byť podivné, že to hovorí presne ten, ktorý práve vydal knihu “Medzi lekárom a vami”. Ale to je to, čo mu diktujú jeho skúsenosti pediatra ako aj skúsenosti otca troch detí, ktoré dnes už pekne jedia a spia :).

- Ako vychovať dieťa dobre?

- Zdieľaním s ním čo najviac času.

- Ale existuje mnoho rodičov, ktorí musia pracovať.

- Áno, ale v hĺbke podstaty si každý môže dovoliť starať sa o svoje deti. Moji rodičia to tak robili so mnou. Je to hlavne otázka priorít.

- Akých priorít?

- Či chcete vlastniť viac materialných vecí, alebo tráviť viac času s deťmi. Niekedy životná úroveň nezávisí ani tak na peniazoch, ktoré zarobíte, ale na tom, či žijete, ako chcete a robíte čo chcete.

- Vaši rodičia vás takto vychovali.

- Rozhodli sa radšej ostať so mnou než pracovať, aj keď sme nemohli ísť na dovolenku, alebo dovoliť si auto. Rozhodol som sa následovať tento vzor. Keď sa moje tri deti narodili, prestal som pracovať a začal som písať z domova, pretože čo by mohlo byť prínosnejšie než byť otcom?

- Toto som ja nemohol zažiť.

- Človeče, ak by ste boli minister, nosič Nobelovej ceny, alebo chirurg zachraňujúci životy, mohlo by to byť prínosnejšie, ale ak ste obyčajný pediater, stavbár alebo pracujete v supermarkete, tak vás to pravdepodobne nenaplní viac ako vaše deti.

- Prečo mať deti je tak dôležité?

- Počas niekoľkých desiatok rokov jediné, čo sa od nás očakávalo bolo naše potomstvo. Ako teenager som na ulici čítaval maľbu na stene, ktorá vravela: "Musíme brať do úvahy, že nesmrteľnosť je v deťoch".

- Nikdy by mi to nenapadlo.

- Aké naše deti budú a ako budú žiť záleží od nás.

- Čo znamená vychovať dieťa prirodzenou formou?

- Prirodzenosť ľudského druhu je všímať si naše dieťa: keď plače, vziať si ho na ruky; ak sa prebudí, zabezpečiť mu pohodlie... Nechať dieťa spať v oddelenej miestnosti a nedovoliť mu, aby si zvyklo na náručie, bolo vymyslené len nedávno.

- A ak nechce spať osamote?

- Predovšetkým ho nesmieme nechať plakať. Je to akoby sme sa vrátili domov a videli našu ženu vzlykať. Nebolo by prirodzené opýtať sa, čo sa stalo? A čo ak je to moje dieťa? Prejdem bez povšimnutia okolo a začnem čítať knihu? Ak áno, tak je potrebné sa začať obávať.

- Ako sa má správať rodič, keď jeho dieťa v noci plače?

- Všímať si svoje dieťa, pretože buď vás nenechá spať jeho plač, alebo vaše výčitky svedomia, ktoré vydržia oveľa dlhšie než plač. Ja nechcem žiť s pamäťou, že ma moje dieťa potrebovalo a ja som bol neprítomný.

- Taktiež ho môžeme uložiť spať do našej postele?

- Samozrejme, zvyčajne je to, to najvhodnejšie, aj keď existujú tí, čo im vyhovuje vstávať šesťkrát za noc, aby upokojili svoje dieťa. Ja však nie som ochotný toto absolvovať, keď sa všetko môže vyriešiť spaním v spoločnej posteli.

- ...

- Spal som s mojimi rodičmi a moji rodičia so svojimi rodičmi. Väčšina ľudí tiež, no hanbia sa to priznať. Gabriel Mistral povedal: "zatrpknutý je človek, ktorý nikdy nespal v lone svojej matky."

- Neexistuje ale žiadna vedecká štúdia, že je to tak.

- Predsudok je myslieť si, že deti, ktoré spia s rodičmi sú viac závislé. Naopak podľa niektorých štúdií deti, ktoré spia v posteli rodičov majú menšie problémy s duševným zdravím.

- Wow.

- Rodičia si často zmyslia dávať svojim deťom absurdné pravidlá, ktoré spôsobujú utrpenie nielen deťom, ale aj rodičom. Napríklad nebrať dieťa na ruky, alebo nechať ho plakať a nútiť spať osamote.

- Aké pravidlá by sa mali teda dodržiavať?

- Tie, ktoré chcú rodičia, ktoré je pre nich najpohodlnejšie zrealizovať. Som presvedčený, že žiadne knihy nie sú potrebné na výchovu dieťaťa.

- A to hovoríte práve vy, spisovateľ a pediater.

- Áno, všimol som si, že mnohí rodičia boli znepokojení, že nie sú schopní realizovať rady, ktoré sa dočítali v knihách, prípadne sú srdcervúce pri ich aplikácii.

- Robia si rodičia príliš veľa starostí kvôli svojim deťom?

- Svojím spôsobom áno. Myslím si, že je to kvôli tomu, že väčšina ľudí má menej detí ako predtým a stará sa o hlúposti. Nedávno sa ma jedna matka pýtala čo robiť, ak jej dieťa nechce jesť cuketu. 

Na druhej strane existujú rodičia siedmich detí žijúci na hamburgeroch a hranolkách, ktorí si nerobia problém veru žiadny. 

- Aký rozdiel!

- V súčasnej dobe je nováčikom 80% matiek, pretože nemajú viac ako jedno dieťa.

- No aj napriek tomu sa im nedarí vzdelávať ich ako chcú.

- V Španielsku deti začínajú chodiť do škôlky v štvrtom mesiaci života, zatiaľ čo v krajinách ako je Nemecko začína chodiť do škôlky v tomto veku len 6% detí. Vo Fínsku normálne škola nezačína pred siedmym rokom. Okrem iného často u nás rodičia odnášajú deti do školy hodinu pred vyučovaním a vyberajú ich hodinu po.

- Musia ísť do práce.

- Áno, a rovnako ako mnohí, ktorí sa cítia zle, snažia sa to kompenzovať tým, že im doprajú všetku svoju lásku a náklonnosť keď sú s nimi. Ale sú aj rodičia, ktorí sa riadia tým, že dieťa v náručí sa rozmaznáva a priklonia sa ku kúpe hračiek, elektroniky, dovoleniek a aby si to mohli dovoliť, potrebujú pracovať viac a trávia menej času s deťmi. 

- Je to začarovaný kruh.

- Niekedy sme ochotní nahradiť naozaj dôležité veci ako je kontakt, láska a náklonnosť materiálnymi vecami. Je smutné počuť rodičov problémových dospievajúcích deti ako hovoria “ach, keby si vedel, koľko hodín som sa nadrel aby si mal všetko, čo potrebuješ", ale to, čo to dieťa potrebovalo bolo minimálne pár hodín naviac s jeho rodičmi. 

- Existujú deti, ktoré odmietajú jesť, zatiaľ čo sú ich matky v práci.

- Áno, tento jav je bežný u detí vo veku štyroch až šestich mesiacov. Je to správanie, ktoré je vidieť predovšetkým u detí, ktoré sú dojčené. Väčšina detí, ak by bolo rozhodnutie na nich, by sa dojčili minimálne dva až štyri roky.

- Je riešením lepšie zosúladiť pracovný a rodinný život?

- Máme jednu z najnižších pôrodností v Európe. Iné krajiny ako napr. Švédsko, majú dva roky materskej dovolenky, alebo pracujú menej hodín v plnej výške platu. V Španielsku je pomoc od štátu pri jednom dieťati hanba.

- Najdôležitejšie pre výchovu dieťaťa je ...

- Nehovoriť mnoho krát ľúbim ťa, pretože to aj tak nechápe pokiaľ mu to nedokážeme: objimajte ho, bozkávajte ho a dokazujte, že ste tu stále pre neho pripravení na čokoľvek.

Originál článku tu.

Koncept kontinua - Jean Liedloff

Autorka Jean Liedloff vo svojej knihe Koncept kontinua odsudzuje západné teórie a postupy, ktoré už hneď na začiatku oddeľujú dieťa od matky. Poukazuje na dôležitosť zachovania fyzického kontaktu medzi matkou a dieťaťom až do chvíle, kým sa dieťa samo oddelí.Hlavným dôvodom je to, že dojčatá, ktoré strávili deväť mesiacov v neustálom kontakte s matkou nemožno zo dňa na deň izolovať. Namiesto izolácie v oddelenej miestnosti s krásnou postieľkou bez života autor navrhuje, aby matky svoj život s dieťaťom zdieľali aj naďalej. Deti potrebujú mať istotu o svojej vlastnej existencii a láske ktorú dostávajú a pokiaľ to nedokážu konceptualizovať, potrebujú neustále obklopenie, ako to bolo v maternici. Dieťa tak postupne z bezpečia matky spoznáva okolitý svet, a až keď si je isté svojimi schopnosťami odchádza čoraz častejšie ho preskúmať. V každom okamihu však vie, že sa môžete k svojej matke vrátiť.

Autorka svoje argumenty získala na základe svojich skúsenosti v amazonskej džungli s kmeňmi Yekwanas a Sanema, kde ju prekvapovala neustála radosť a šťastie jej členov.

Jean Liedloff kritizuje násilné oddelenie dieťaťa a matky a modernú západnú zvyklosť, ktorá všeobecne radí naučiť dieťa samostatnosti čo najskôr, inak z neho vyrastie rozmaznanec, ktorý sa nebude schopný osamostatniť.

Autorka tvrdí presný opak. Naplnené potreby dieťaťa sa v ňom budú uchovávať po celý ​​život s pocitom, že je milované, zatiaľ čo dieťa odstavené predčasne sa bude snažiť naplniť svoj ​​život neustálým hľadaním nenaplnenej lásky a fyzických potrieb, ktorých sa mu nedostalo vo veku batoľaťa. Môže sa to prejaviť v neskoršom veku prehnanou snahou o získanie pozornosti, alebo akoukoľvek formou závislosti v dospelosti (drogy, alkohol, potreba riskovať, nakupovať...), aby sa naplnilo prázdno z detstva. 
V popise kmeňa Yekwanas autorka opisuje malé sebavedomé deti ktoré netreba neustále napomínať, pretože sa nikdy nesnažia na seba upozorniť aby získali pocit lásky. Staršie deti sa ani pri prežití obrovskej bolesti nevracajú plačúc k matke a neexistujú obete posmechu. 

Dieťa už v maternici počuje tlkot srdca, trávenie a rôzne okolité zvuky, a tak by to malo pokračovať aj po pôrode aby bol prechod do nového sveta čo najprirodzenejší. Vďaka týmto podnetom si deti rozvíjajú zmysly. 
Izolovať dieťa v oddelenej miestnosti na viacej hodín denne a starať sa o ticho aby sa dobre vyspalo je absurdné a to najmä v čase života, kedy je jeho hlavnou funkciou učiť sa a kedy sa vytvára najviac nervových prepojení v mozgu.
 
Podľa autorky môže za mnoho chorôb v západných krajinách ignorovanie detských potrieb v rannom veku. K zlepšeniu situácie odporúča zaviesť kontinuum, kedykoľvek je to možné - spoločné spanie, nosenie, dojčenie na požiadanie...  Nenaplnením základných potrieb dieťaťa vysvetľuje aj neustálu nespokojnosť tak známu v západnom svete a tak vzdialenú členom amazonských kmeňov.

Jedna z najkrajších myšlienok knihy, ktorá mi akoby hovorí zo srdca je, že dieťa má byť súčasťou sveta dospelých. Ako inak sa má naučiť vhodne správať, ak je neustále izolované či "odkladané".

Autorka dúfala, že táto kniha pomôže spoľahlivému inštinktu informovať a formovať našu veľmi podozrivú ideológiu. 

Kniha nepopisuje príbeh, ale myšlienku. Je písana jednoducho a citlivo. Je to Kniha s veľkým K, ktorú by si určite mal prečítať každý. Odporúčam rodičom, starým rodičom, tetám, ujom, susedom, mladým - úplne každému.

Sprievod plačom

Kedže mi včera bolo znova pripomenuté, že plač novorodencov či batoliat je v dnešnej dobe vnimaný ako norma, ba dokonca v niektorých prípadoch potreba, rada by som sa k tejto téme po x-tý krát vrátila, a skúsila znova vysvetliť, čo sa s dieťaťom deje keď plače.
Prečo je nechať dieťa plakať nebezpečné?
Ked dieťa plače, zažíva obrovský stress (čím vačší plač, tým väčší stres). Hladina kortizolu v jeho krvi stúpa, a ak na jeho volanie z nejakého dôvodu nereagujeme adekvátne (to znamená neutíšime ho), dieťatko rezignuje a utíši sa. Preto si mnoho ľudí myslí, že vyhralo. Dieťatko ale tým, že ho neukľudníme no naopak necháme ho vyplakať, nenaučíme ani zaspávať osamote, ani vyrovnávať sa so stresovými situáciami. Navonok sa to tak síce javiť môže a takéto dieťa sa nám niekedy môže zdať kľudnejšie, no v skutočnosti len rezignovalo. Takýchto detí sú plné detské domovy, my ale máme to štastie, že máme naše detičky pri sebe, veď sme ich tak veľmi chceli!

Včera som sa po prvý krát stretla s názorom, že môže byť dobré, dieťa plačom sprevádzať. Keď som to nechápala, bolo mi vysvetlené, že dieťa vlastne nenecháme plakať v izbe osamote, ale sme pri ňom. Na moje ironické poznámky "aha, tak a hlavne sa ho nedotýkajme a prizerajme sa ako sa trápi" mi bolo ďalej objasnené, že naopak, dieťa v náručí držíme a plačom ho sprevádzame. Že dieťa sa proste niekedy vyplakať potrebuje, napríklad po zažití nejakej preň stresujúcej situácií. Na prvý "pohľad" možno pre niekoho logické. Áno, metro, autobus, veľa ľudí a mnoho ďalšieho môžu byť situácie pre dieťa veľmi náročne, preto sú šatky a nosiče úplne ideálne. Takto si ich dieťa môže z bezpečnej blízkosti matky či otca overiť a postupne sa tieto stresové situácie naučiť bez problémov zvládať.
Čo ale ak prídeme domov, a dieťa začne hrozne plakať? Vezmeme ho na ruky, a budeme ho sprevádzať plačom...? Dá sa to vôbec? Ktorá matka vydrží pozerať na svoje nemluvňa a sprevádzať ho plačom? Veru žiadna. (Práve preto sa často stáva že matka, ktorá nedokáže dieťa ukľudniť rezignuje a odchádza do vedľajšej miestnosti a nasupuje vyplakávacia metóda...). Mimochodom, ako vieme, že práve tento plač, je zo stresu z metra a preto teraz moje uplakané dieťa neukľudním, ale budem ho sprevádzať plačom? Ako ma môže v takej situácií napadnúť, že to zo seba potrebuje dostať von a vyplakať sa? ...zatial čo ono možno chúďa "vraví" mama bolí ma bruško".

Dieťa nie je naša kamarátka, ktorá práve zažíva stresovú situáciu pretože sa rozišla s partnerom, a potrebuje sa vyplakať. Dieťa nám nevyrozpráva svoj smutný príbeh, aby sme pochopili, že teraz je ten správny čas na objatie a sprievod plačom. Dieťaťu sa možno metro a milión ľudí veľmi páčilo. Nemluvňa keď plače, "nenahodí" smutný výraz a nevyroní pár slz. Dieťa kričí. Dáva nám najavo že od nás niečo potrebuje. Jedlo. Náruč. Objatie. Teplo. Lásku. Nech už je to čokoľvek, jedno je isté. Potrebuje sa vrátiť znova do stavu kľudu a potrebuje na to nás. Nás, ktorí mu v tom pomôžeme a nebudeme sa len nečinne prizerať. Koniec koncov, bolo by objatie a sprievod plačom to, čo by sme urobili keby naša kamarátka onemela a začala histericky kričať a "kopať " rukami či nohami?

Po tom, čo mláďatá prestali matku volať a „vzdali sa“, javili sa „pokojné“, no zvýšila sa im hladina kortizolu, znížila sa imunita a boli náchylnejšie na infekcie, poruchy príjmu potravy (jedli príliš veľa alebo príliš málo)... (Štúdia Harry Harlow)

„Mozog je výnimočne vnímavý na nepriaznivé faktory v určitom období.“
„Rané interpersonálne zážitky pozitívne a negatívne ovplyvňujú štrukturálnu organizáciu mozgu.“
(Schore)

„Plač ... znižuje zásoby energie a kyslíka, zvyšuje vnútrolebečný tlak, zvyšuje počet bielych krviniek, zvyšuje zásaditosť organizmu, znovu sa navodzuje fetálna cirkulácia, zabraňuje schopnosti dieťaťa vytvárať si vzťah s opatrovateľmi.“
  (Gene Cranston Anderson 1984)


Odporúčam prečítať si tiež:   

Korene hrôzy už v kolíske

Premeny, prispôsobovanie sa, povery...  
 
O zdravom detskom spánku – nechávať dieťa „vyplakať“ je škodlivé 

Desať dôvodov prečo nenechať dieťa plakať Jan Hunt

1. Prvé pokusy komunikácie zo strany dieťaťa nemôžu prichádzať vďaka slovám, dokážu sa vyjadriť jedine neverbáne. Nedokážu slovami vyjadriť emócie šťastia, ale vedia sa usmievať. Nedokážu slovami vyjadriť smútok či zlosť, no dokážu plakať. Ak na úsmev odpovedáte, zatiaľ čo plač odignorujete, tak to môže dieťa pochopiť ako škodlivé hlásenie že je milované a chcené len vtedy, keď je šťasné a usmievavé.
2. Ak sú pokusy dieťaťa komunikovať smútok či zlosť ignorované, nemôže sa naučiť, ako tieto pocity vyjadriť slovami. Plač potrebuje vhodnú a pozitívnu reakciu aby dieťa pochopilo, že všetky jeho pocity sú akceptované. Ak jeho pocity nie sú prijímané a je ignorované či dokonca potrestané pretože plače, dostáva sa k nemu správa, že smútok a hnev sú neprijateľné bez ohľadu na to, ako ich vyjadruje. Staršie dieťa nedokáže pochopiť, že smútok či hnev môže byť prijatý vďaka vhodným slovám, dokáže komunikovať jedine spôsobmi, ktoré mal možnosť spoznať (ignorácia, krik, hnev...?). Každé dieťa robí to najlepšie čo môže v danej situácii podľa svojho veku a skúseností. Je nespravodlivé trestať ho za to, že neurobil viac než dokáže.
3. Dieťa, ktoré dostalo správu že jeho rodičia reagujú len keď je dobré sa naučí svoje "zlé" správanie a "zlé" pocity skrývať druhým ako aj sám sebe. Je pravdepodobné že ako dospelé bude potláčať zlé pocity a nebude schopné komunikovať celú škálu ľudkých emócií. Mnoho dospelých má v skutočnosti problém vyjadriť hnev, smútok alebo iné "zlé" pocity vhodným spôsobom.
4. Hnev, ktorý nemožno vyjadriť v rannom detstve sa neodstraňuje jednoducho. Neustále sa potlačuje v priebehu rokov až do chvíle keď je už dieťa dosť staré na to, aby sa nebálo fyzického trestu. Keď nakoniec tento hnev praskne môžu byť rodičia zmätení a šokovaní, pretože pravdepodobne zabudli na tisíce okamihov frustrácií ktoré naplnili tento obal v priebehu rokov. Psychologický princíp, že "frustrácia vedie k agresii" je najviditeľnejší v poslednom povstaní teenagera. Rodičia by preto mali pochopiť aký frustrujúci je pre dieťa pocit neviditeľnosti, keď sú jeho pokusy vyjadriť svoje potreby ignorované či potrestané.
5. Všetci sa rodíme s tým, že každá emócia ktorú máme je legitímna. Postupne túto vieru strácame ak len naša "dobrá" časť vyvoláva pozitívnu spätnú väzbu. To je tragédia, pretože len vtedy, keď dokážeme plne akceptovať seba a druhých aj napriek chybám, môžeme mať naozaj láskyplné vzťahy.
6. Rodičia, ktorí si kladú otázku či reagovať alebo nie na plač by sa mali zamyslieť nad tým, čo by chceli oni v podobnej situácii. Niektorí rodičia považujú za správne ignorovať plač svojho dieťaťa a pritom sa intenzívne dokážu hnevať keď ich parner ignoruje zatiaľ čo oni sa pokúšajú nadviazať rozhovor. Mnoho ľudí si v našej spoločnosti totiž myslí, že človek musí mať určitý vek na to, aby mal právo byť vypočutý. Aký vek by to ale mal byť? Dojčatá a deti nie sú menej človekom len preto, že sú malé a bezmocné. V skutočnosti, čím viac je niekto bezmocný, tým viac si zaslúži náš súcit, starostlivosť a podporu.
7. Ak vedieme dieťa príkladom, že bezbranní ľudia si zaslúžia byť ignorovaní riskujeme, že stratia súcit pre druhých, súcit, s ktorým sme sa všetci narodili. Ak ich ako bezmocné deti ignorujeme, začnú veriť, že je to správna reakcia na tých, ktorý sú slabší než oni sami, na "zákon silnejšieho".  Strata súcitu je tá najväčšia tragédia, aká sa dieťaťu môže prihodiť.
8. Keď sa dieťa od svojich rodičov naučí, že je správne ignorovať plač dieťaťa, bude tak prirodzene zaobchádzať aj so svojimi deťmi ak sa k nemu nedostane nejaký zásah od ostatných. Nedostatočné rodičovstvo je niečo, čo sa dedí z generácie na generáciu až pokiaľ sa nezmenia okolnosti tohoto vzoru. Bolo by oveľa jednoduchšie pre rodičov, aby sa naučili už v detstve, ako zaobchádzať so svojimi deťmi. Možno, že sa začarovaný kruh nedostatočného rodičovstva môže začať meniť, ak už väčšina divákov prestane slepo obchádzať okolo histericky plačúceho dieťaťa a zastaví sa mu na pomoc. Môže to byť práve tento moment kedy sa k dieťaťu dostane správa, že jeho pocity sú legitímne a dôležité a na ktorú bude neskôr spomínať, keď samo bude mať vlastné dieťa.
9. Plač je signál poskytovaný prírodou, ktorý je určený rušiť rodičov, aby mohli vyhovieť potrebám dieťaťa. Ignorovať jeho plač je ako ignorovať varovanie požiarneho poplachu, pretože je nám neprijemný. Signál je navrhnutý tak, aby rušil a mohli sme venovať pozornosť dôležitej situácií. Len hluchý človek by ignoroval požiarny poplach, no napriek tomu sú mnohí rodičia hluchí ak sa jedná o plač ich dieťaťa. Príroda by nikdy nepridelila deťom takýto signál ak by to bolo zbytočné.
10. Rodičia, ktorí reagujú len na "dobré" správanie svojho dieťaťa si možno nahovárajú, že takto svoje dieťa vychovajú "lepšie". Napriek tomu oni sami spolupracujú radšej s ľuďmi, ktorí s nimi zaobchádzajú milo. Je to akoby  deti boli vnímané ako iný druh, ktorý funguje podľa iných princípov správania sa. Je to absurdné, bolo by nemožné odhadnúť kedy nastáva tá chvíľa keď dieťa začína fungovať podľa princípu "dospelých". Pravda je oveľa jednoduchšia: deti sú ľudské tvory, ktoré sa chovajú podľa tých istých princípov ako ostatné ľudské tvory. Tak ako aj my ostatní, reagujú oveľa lepšie na milosť, trpezlivosť a pochopenie.

Miškina predstava bábätka v brušku

No nie je to úžasná predstava? Ako je tomu dieťatku v brušku fajn!

Ďakujem Ľubke a jej šikovnej dcérke Miške (7 r.) za tento krásny obrázok.

Rozhodnutie

Chcete vaše dieťa dojčiť, alebo ho vychovávať v náručí, objímať ho čo najviac? Spravte to. Chcete prestať pracovať na pár mesiacov či rokov, aby ste sa mu mohli venovať? Spravte to. Chcete odmietnúť úžasnú pracovnú ponuku v zahraničí, aby ste boli blízko vašej rodiny? Spravte to.  

Ale iba ak chcete. Ak to nechcete, tak to proste nerobte.

Povedať: "Obetovala som svoju kariéru kôli svojmu dieťaťu" je presne tak nemožné ako povedať "obetovala som vzťah s mojím dieťaťom kôli kariére". Nie sú to obety, sú to rozhodnutia. Život je rozhodnutie a deň má 24 hodín. Nedá sa robiť všetko naraz. Rozhodujte sa v každej potrebnej situácii tak, ako najlepšie uznáte za vhodné, a je to. Robiť to, čo si prajete nie je obeta, ale triumf. Ten, kto sa obetuváva (alebo verí že sa obetuváva; alebo chce veriť že sa obetuváva), to robí s odporom, necíti sa spokojne a myslí si, že mu je niekto niečo dĺžny. Skôr či neskôr, keď nastanú problémy s deťmi, si ľudia ktorí sa večne obetuvávali pomyslia (v horšom prípade to aj povedia): "To snáď nie je pravda, po tom všetkom čo som pre Teba urobila!" alebo "Kôli Tebe teraz nemôžem...".To nie je práve to najkrajšie, čo môžeme nášôu dieťaťu povedať.
Naopak, tí, ktorí sú si vedomí, že sa rozhodli pre to, čo chceli si najskôr pomyslia: "Aká škoda, po všetkých tých krásnych rokoch, čo sme spolu prežili, nám tu nastal konflikt..." alebo "Vďaka Tebe som zistil, čo znamená byť rodičom..." atď... No a v lepšom prípade, to aj povedia. ;)



(ref. č. 16 - cit.)

To dieťa nechce jesť II.

Prečo je potrebné jesť a koľko?

"Čo dnes budem variť?" - večný problém gazdiniek...
Jesť potrebujeme, ale prečo?
Obchádzajúc zložité filozofovanie by sme mohli povedať, že potrava má tri základné funkcie: potrebujeme ju na prežitie, rast a pohyb.

Na prežitie: aj keby sme prestali rásť, naše telo potrebuje istú dávku potravy na to, aby mohlo fungovať.
Na rast: naše svaly či kosti, naša krv či náš tuk, naše vlasy a nechty sa tvoria na základe toho, čo jeme.
Na pohyb: potrebujeme energiu ktorú tiež získavake na základe potravy.

A ako sú na tom deti?

Na prežitie: slon zje viac než krava, krava viac než ovca. Ak si kúpite psa, tiež záleží od rasy. Nemecký ovčiak potrebuje viac potravy ako čivava...
Keby deti nerástli, potrebovali by oveľa menej potravy, pretože sú malé.
Na pohyb: "neviem kde berie toľko energie, keď nič neje!" Aj keď sú deti večne v pohybe, nepotrebuju pri svojom hrani toľko energie ako dospelý napr. pri nákupe. Takisto je rozdiel prenášať 10 kg a 60 kg.
Na rast: "čím viac dieťa rastie, tým viac potrebuje jesť!" - kedy človek najviac rastie? V tehotenstve: za 9 mesiacov sa z malej bunky ktorá váži oveľa menej než gram stane krásne 3 kilové babatko. V tomto období nás ale čo dáme nášmu bábätku jesť netrápi, pretože sa mu všetko potrebné dostáva placentou "automaicky". Po narodení si mnohí pomyslia, že je to puberta. Nie je tomu tak. V puberte sa deti vytiahnú v priemere menej než 10 cm a priberú menej než 10 kg za rok, zatiaľ  čo v prvom roku života nám novorodenec vyrastie v priemere 20 cm a priberie 6-7 kg (t.j. strojnásobí svoju počiatočnú vahu). Ponechajúc bokom teda intrauterinný život, prvý rok života je najrýchlejší.
(Všetky tieto čísla sú približné, každé dieťa je jedinečné.)

Prvé štyry mesiace deti venujú rastu 27% z potravy. Medzi 6. a 12. mesiacom vytrávia na rast len 5% z prívodu potravy a v druhom roku života len 3%.

Keby deti nerástli, potrebovali by oveľa menej potravy. Tento rýchly rast je dôvodom, prečo deti jedia tak veľa.

Veľa? Nie, nepomýlila som sa, áno - tento rýchly rast je dôvodom, prečo deti jedia tak VEĽA :).

Predstavme si, že dieťa nerastie a potrebuje len primerané množstvo potravy k jeho veľkosti. 30 kilové dieťa by teda malo jesť dva krát viac než 15 kilové, ale len polku z toho, čo 60 kilový dospelák. (Tieto čísla samozrejme nie sú ani z ďaleka správne, tak sa na mna prosím nehnevajte, milí dietológovia ci dr. výživy. Popravde, malé zvieratá zjedia v proporcii viac než veľké. Tieto čísla sú použité len kôli grafickej predstave vzťahu medzi veľkosťou a chuťou.)
Takže, podľa tejto proporcie, ak 5 kilové dieťa vypije za deň cca 3/4 l mlieka, tak 50 - 60 kilová žena by mala denne vypiť 10 až 12 násobok, t.j. 7,5 až 10 litrov mlieka. Viete si to predstaviť? Ja nie :). Naše dieťa je teda veľa, veľmi veľa - oveľa viac než my.

Často počúvame "musíš jesť aby si vyrástol", je to ale presne naopak. Mnoho ľudí verí, že rast je založený na jedle. Nie je tomu tak. (V prípade totalnej podvýživy je ohrozený aj rast samozrejme, ale to je iná téma.) Aj keby sa vám podarilo do čivavy dostať viac potravy, než potrebuje, aj tak z nej vlčiak nikdy nebude ;)
Nejeme preto, aby sme rástli, ale rastieme - a preto jeme.

Deti teda vzhľadom k svojej veľkosti jedia v proporcii s dospelým človekom oveľa viac.

Zvyčajne "kríza nejedenia" -teror mnohých matiek- nastáva okolo roka. Niektoré "prestanú jesť" okolo roka, iné v deviatich mesiacoch, niektoré jedia tak isto alebo menej, iné zasa "nikdy nejedli". Motív tejto zmeny približne okolo roka je výrazné spomalenie rastu. V priebehu druhého roka dieťa podrastie okolo 9 cm a priberie okolo 2 kg... Už nikdy nepodrastú tak rýchlo ako v prvom roku.
Potrebná energia na pohyb narastá, pretože sa dieťa viac pohybuje, energia potrebná na prežitie tiež, kedže je dieťa vačšie, no energia potrebná na rast je výrazne nižšia, a výsledkom je, že dieťa je rovnako alebo menej. Podľa kalkulácie expertov papá 18 mesačné dieťa o málinko viac než 9 mesačné - a ako vždy je to priemer. To znamená, že je mnoho 18 mesacných detí, ktoré jedia rovnako alebo menej ako 9 mesačné... Niektorí rodičia ktorí sa k týmto informáciam nedostali si logicky myslia, že ich dieťa by malo zjesť dvojnásobok a tak sa doň snažia dostať viac potravy než dieťa príjme a vznikajú tak následné konflikty.
Pritom mnoho detí ktoré "jedia veľa" papajú ovocné či zeleninové výživy, ktoré obsahujú veľa vody. Je jasné, že ak dieťa papá chlieb, kurča, cestoviny, zje toho oveľa "menej".

Často tiež počúvame "chce papať sám, ale tak toho zje menej". Tiež tak okolo roka prechádzajú deti fázou, kde prejavujú záujem jesť samé a baví ich to. Samozrejme jedia menej, pomalšie a zašpinia sa (pravdepodobne nie len seba, ale aj všetko naokolo). Ak je rodič ochotný to "prežiť", bude dieťa pravdepodobne jesť od tej doby samo. Ak kôli rýchlosti, pohodlnosti a hlavne kôli tomu, aby dieťa zjedlo viac toto rodič nepripustí, je možné že to bude neskôr ľutovať, pretože dieťa okolo druhého až tretieho roka života už neprejavuje také spontánne prianie papať samo, ako prejavuje dieťa okolo roka. 

Dokedy môže dieťa "nejesť?"
Každé dieťa je jedinečné a niektoré môže jesť o niečo viac či o niečo menej ako jeho kamarát v rovnakom veku či rovnakej veľkosti. Tak isto aj rodičia majú rozličné predstavy: niektorí sa uspokoja keď dieťa zje misku kašičky, zatiaľ čo iní by chceli, aby po kašičke zjedlo dieťa mäsko a po mäsku jogurtik. Niektoré deti začnú jesť viac až okolo piateho či siedmeho roka života, mnoho detí uspokojí predstavy rodičov o jedení až v puberte a niektoré možno nikdy, pokiaľ svoje očakávania nezmení rodič :).


(ref. č. 14, 15) 

To dieťa nechce jesť I.

Často sa stáva, že počúvate slová ako "to dieťa nič neje" prípadne "malo by jesť viac", ktoré sú naviac sprevádzané divnými pohľadmi akoby to bola vaša chyba. Nie je potom divu, že sa často trápite nad tým, že vaše dieťa "málo" papá, že to, čo mu s láskou pripravujete mu "nechutí" a vytrvalo odmieta. Ste potom ochotné vymyslieť možné aj nemožné, aby to vaše dieťatko začalo jesť, aj za cenu všetkých sĺz sveta...

Isté je len to, že vy ste dospelá osoba, obdarená inteligenciou a rôznymi skúsenosťami; že počítate s podporou vašej rodiny a priateľov (ktorí sú v tomto "boji s potravou" najskôr na vašej strane); že viete, že vaše dieťa je momentálne stredobodom vášho života, ale nie jediným bodom vo vašom živote.
Poznáte svoju minulosť, predstavujete si budúcnosť, máte rôzne záujmi a možno aj prácu. Máte (či už správne alebo nie) úplne jasné vysvetlenie na to, čo robíte a prečo to robíte. Veľmi dobre viete, prečo nútite svoje dieťa jesť (aj keď možno neviete, prečo ono jesť nechce) a ak vás táto situácia občas privádza do zúfalstva, viete, že je len dočasná a že to robíte pre jeho dobro. Máte nádej, že sa to čoskoro skončí a dieťa začne jesť podľa vašich predstáv.

Ale čo vaše dieťa? Akú má minulosť, aká ho čaká budúcnosť, aké má skúsenosti a aké sú jeho logické vysvetlenia na to, že ho nútite do jedla? Akých má priateľov?  Aké sú jeho nádeje?
Vaše dieťa má len vás. Vy ste jeho všetko.
Ste jeho istota, láska, teplo, ste jeho jedlo. S vami je šťastné. Pri akomkoľvek probléme či trápení mu neostáva nič iné len zaplakať a vie, že pribehnete vy - to úžasné veľké stvorenie čo všetko to trápenie hneď napraví.
Ak plače, pretože nechce jesť a vy ho aj napriek tomu nútite, nerozumie tomu, čo sa práve deje. Nevie, či zjedlo viac alebo menej ako je napísané v knihe, alebo ako povedal pediater. Nevie, či zjedlo menej ako susedova dcéra. Nikdy nepočulo o vápniku, železe či vitamínoch.

Mnoho kníh a časopisov sa venuje téme detského "nechutenstva". Aj príbuzní či priatelia veľmi radi poradia čo robiť, aby dieťa jedlo viac. Tieto názory sa často nezhodujú a občas si dokonca aj protirečia. Následné rozdiely sa väčšinou rodia na základe odpovedí na dve otázky, ktoré si autor položil:

1) Stravuje sa dieťa dostatočne, alebo by malo jesť viac?
2) Je dieťa obeťou, alebo je príčinou tejto situácie?

Tí, čo predpokladajú že "deti čo nechcú jesť" by mali jesť viac, prikladajú tejto situácii rôzne príčiny a navrhujú teda, rôzne riešenia:

1. Disciplína. V podstate je to chyba rodiča, ktorý si zle vychoval dieťa a nechal ho presadzovať si svoje.
2. Marketing. Dieťa nechce jesť pretože ste mu nedokázali poriadne "predať" produkt (jedlo). Mali by ste mu dať jesť v kľudnom a ničím nerušenom prostredí,  v maľovanom tanieriku a poháriku s detskými obrázkami...
3. Kreatívna kuchyňa. Dieťa sa pri jedení nudí a preto mu treba pripravovať pestré a farebné jedlá, v tvare Mickeymousovej hlavy napriklad...
4. Fizioterapia. Je potrebné dieťaťu od narodenia masírovať líčka aby sme "stimulovali" prežúvacie svaly.
5. Laissez-faire (nechať ho robiť čo chce). Netreba dieťa nútiť ale nechať ho tak a ono postupne začne jesť viac.

Nesúhlasím so žiadnou z týchto teórií. Najbližšia mi je tá posledná, (laissez-faire) ale s malým, no podstatným rozdielom: neverím, že ak dieťaťu necháme voľnú ruku v jedení začne jesť viac, pretože neverím, že jesť viac naozaj potrebuje. Je samozrejmé, že občas bude jesť viac a občas menej, ale nebude to tým, že sme ho prestali nútiť.
Myšlienka tohoto článku nemá byť "ako v dieťati vyvolať vysší apetít", ale "ako prejaviť nášmu dieťaťu rešpekt".

Keď dieťa prestaneme do jedla nútiť, nezačne jesť viac. Bude jesť presne tak ako do teraz, bude to ale robiť bez kriku, vzdoru a zbytočného plaču.

 

(ref. č. 14)

Materská

Tak toto som vyhrabala spomedzi starých mailov keď som si ich "upratovala". Maminy, obyvlášť tie dvoj a viac násobné, tešte sa :D.

Na materskej tretím rokom cítim sa byť už otrokom. Každé ráno pripravená, že ma čaká dáka zmena, ale večer s hrôzou zistím, že to bol deň zas ten istý: Plienky, hračky, kašičky a dve zlaté detičky.
     Starší o pol šiestej vstáva, pyžamko si dole dáva. Do práce sa s tatom strojí, ten sa toho právom bojí: "Nemôžeš ísť so mnou zlatko, veľa roboty má tatko. Mamička má času more, pozri sa, už vstala hore!" Ja strapatá, pomalá, nočnú som zas ťahala, lebo malý nechcel spať, iba cicík cumľovať. Manžel zdrhá: "Láska idem. Navar niečo, hladný prídem!" Tak bez seba od radosti, začnem plniť povinnosti.
     V ruke nočník, v druhej plienka: "Pozri, v knižočke je lienka! Chvíľu si tu čítaj, seď, malého prebalím hneď." Tvár umytá, zúbky čisté, musia niečo papať iste. Smerujem ich do kuchyne, cestou otvárajú skrine. Šaty, šperky, knihy, spreje, zrazu nič na mieste nie je. Dve stoličky, podbradníky, k tomu svorný krik veliký. Jeden nechce kašu jesť, pritom reve o 106, druhému sa šunky máli a čajík vraj strašne páli.

     Po raňajkách hrôza čistá, na vychádzku oboch chystám. Obliekaciu vojnu zvediem a keď ich už pred dom vediem, pri malom mi nos vykrúti, nervovo sa takmer zrútim! …cítim to aj cez pančuchy, posral sa až pod pazuchy! Druhý pokus upotená, zvládnem ako superžena: do auta ich oboch pútam, "Kam ich dneska zobrať?" hútam. "Už viem, k rieke pri kačičky, to je ten raj pre detičky!"

     Ubieha nám rýchlo cesta, na sedačkách divo vreštia. O hračku sa naťahujú, zvyšných dvesto ignorujú.

     V parku je to čistý des, holub, kačka, mačka, pes - na všetkých sa s chuťou chystá môj dvojročný terorista. Nemôžem ho spustiť z očí, do jazera by hneď skočil. Z kočíka sa rev ozýva, celý park sa na nás díva. Malý mi chce zvestovať, že ho musím pestovať. Na rukách ho teda vláčim, ťahám tašku, kočík tlačím. Na staršieho pritom vrieskam, nech nespadne na preliezkach. Keď lavičku voľnú zbadám, od únavy na ňu padám. A pre moje detičky, vyťahujem čajíčky, mandarínky, keksíky, veď majú hlad veliký.

    Po desiatich minútach, dogebrení sú až strach. Tak oznámim: "Moji milí, výlet sa ku koncu chýli." Cestou domov - radosť veľká, zaspia obe strašidielka. Do postieľok ich vyklopím, varešky sa s chuťou chopím. A pre blaho rodiny, varím zo dve hodiny. Priebežne periem a suším, upratať nestihnem, tuším. A hľa - už sú krpci hore, musím sa mať na pozore, výtržnosti totiž množia, snáď len požiar nezaložia.

     Vo dverách sa manžel zjaví: "Hotový som" smutne vraví. "Daj mi niečo na večeru, to bol zas deň, namôjveru!" Kým papá ja kŕmim deti, umývam riad, zhŕňam smeti. Posťažovať sa mu snažím, že po chvíľke kľudu bažím. Chápavo mi hlavou kýva, do novín sa pritom díva. Vytratí sa nenápadne, na mňa ďalšia šichta padne. Že mal prácu, musím chápať, počujem ho z gauča chrápať. Chalanov do vane súrim, "Zas nestihnem seriál!" zúrim. Mydla, šampónu sa stránia, do postele sa ísť bránia. V pyžamách (mám radosť veľkú) chcú sa hrať a kukať telku. O polnoci, chvalabohu nevidno už ani nohu. Hore je len mamička a kamoška žehlička. O pol druhej zbitá líham, vlasy si zmyť zas nestíham. Sníva sa mi krásny sen, že mám zajtra voľný deň...

Určiť deťom hranice

Určiť dieťaťu jasné hranice je ďalšia moderná "veda" v starostlivosti o deti. Robíme to, ako ináč, pre "dobro dieťaťa". Je veľmi dôležité aby bolo dieťa obmedzované, inak by nevedelo, kde sú hranice. Viete si predstaviť aké by to bolo strašné?
Dieťa bez hraníc by vypichlo oči všetkým kamarátom, zjedlo by 200 cukríkov za 5 minút, hodilo by sa z balkóna. Dieťa bez hraníc by bolo niečo tak hrozné, strašidelné, nechutné ako napríklad...ako napríklad...ako...ako to že sme nikdy také dieťa nevideli? Aké by bolo?

Podľa Schellinga deti, ktoré dosiahnú to čo chcú, sa cítia veľmi smutné a nikdy nemajú ničoho dosť. Rodičia, ktorí deti vychovávajú bez hraníc dosiahnú akurát to, že ich požiadavky sú čoraz väčšie a väčšie. Ďalšia teória s ktorou nesúhlasím. 

"Luciaaa, večera je hotová, prezuj sa do papúč, umy si ruky a šup za stôl!"
"...mmm...mami...ale veď som ti vravela že chcem praženicu..." - "Nevymýšľaj a zjedz tu rybu!"

"Mamiii, máme keksík?" - "Tu máš jablko." - "Ale ja chcem keksík..." - "Keksík nemôžeš, musíš jesť ovocie aby si bola zdravá, tu máš to jablko." - "A nemáme aspoň hrušku?" - "Nie, hrušku nemáme, jedz jablko." - "Tak potom chcem keksiiiiiiiiiiiiik!!!" - "Na! Tu máš ten keks a daj mi už pokoj!"

Prípad Lucie nie je nič desivé. Nič sa jej nestane preto, že si dosiahla "to svoje". Naopak, ak sa jej občas podarí dosiahnúť to svoje zistí, že nie je len maňuškou v rukách rodičov a že si aj ona môže niečo priať, po niečom túžiť, niečo dosiahnúť... Je to potrebná skúsenosť pre vývin jej osobnosti.
...pretože Lucia, tak ako všetky deti, sa musí podriaďovať desiatkám príkazom a zákazom denne.

Lucia len ukázala svoj názor a chcela aby bol rešpektovaný. Za pár rokov sa to naučí robiť bez kriku a trucovania a keď bude dospelá uvidíme, že táto vlastnosť je vlasne pozitívna. Luckina mama dcére prejavuje, že ju má naozaj rada, že ju hodnotí ako človeka a že berie na vedomie jej názory a slová. Takýmto príkladom učí Luciu ako niečo získať.  Mohla jej samozrejme aj na miesto výkriku "Na! Tu máš ten keks a daj mi už pokoj!" povedať kľudným hlasom niečo ako "Dobre, ak upredňostňuješ keksík, nech sa páči keksík" a učiť ju tak veci získavať s eleganciou ;).

Chcem tým povedať, že máme dať naším deťom všetko, o čo si požiadajú? Nie, samozrejme že nie. Ale nie preto, že budú rozmaznané či zle vychované, ale preto, že je to proste nemožné.
Deti bez hraníc neexistujú. Už len fyzické faktory im (ako aj nám dospelím) mnoho vecí nedovoľujú. Naše dieťa nemôže lietať, nemôže stále vyhrávať v hrách nad kamarátmi, nemôže zaistiť aby nepršalo keď chce ísť na kúpalisko... Inokedy mu zasa dávame príkazy či zákazy viac než odôvodnené práve my (alebo si aspoň myslíme, že sú potrebné a odôvodnené, zatiaľ čo v inej rodine na to môžu mať úplne iný názor).

"...musíš chodiť do školy, robiť domáce úlohy, umývať si ruky...nemôžeš jesť veľa cukríkov, musíme ísť na večeru k starým rodičom, nemôžeme ísť do disneylandu pretože na to nemáme peniažky, nepáči sa mi že toľko vysedáváš pred telkou, nemôžeš ísť do mesta na bicykli, pretože tam je veľa áut, nesmieš sa dotýkať zástrčiek, nemôžeme mať psa v tomto malom byte, musíš sa sprchovať atď, atď..."

Keby boli príkazy a zákazy naozaj kľúčom ku šťastiu naších detí a potrebné k úspešnému vývynu ich osobnosti a charakteru ako tvrdia niektorí znalci, tak by boli všetky deti -chudobné či bohaté, štastné a úspešné. Okrem iného, prečo príkazy a zákazy potrebujú ku šťastiu práve deti a bez nich sú nešťastné a chcú stále viac a viac? Sú naozaj od nás tak odlišné? Sme my dospelí šťastní pri neopätovanej láske, kôli dovolenke na ktorú nemôžeme ísť, autu ktoré nemáme za čo kúpiť, malému bytu? ...alebo sme šťastní, keď sa nám niečo po čom túžime podarí získať?

Ako si môžeme byť istí, že chýbajúce hranice robia deti nešťastnými?

Predstavme si, že Janko pokreslil časopis. Jankovi rodičia zásadne nekričia. Celý natešený im ho prinesie ukázať. Jeden deň sa usmejú, pochvália ho za krásnu kresbu. O deň na to prinesie Janko ďalší pokreslený časopis, rodičia na to nepovedia nič. Iný deň mu povedia kľudným hlasom "nekresli už po ňom Janko, to už stačí", ďalší deň keď Janko siahá po farbičkách mama povie "nekresli po tom časopise Janko, to sa nerobí" a vezme mu ho.

Možno si pomyslíte, že sú Jankovi rodičia nestáli, a ako má Janko pochopiť čo môže a čo nie, bez pevnej ruky a názoru. Jeden deň Janko totiž pokreslil prečítaný časopis, ktorý jeho mama už aj tak chcela vyhodiť. Ďalší ďeň bol ocko tak unavený z práce, že si ani neuvedomil, že mu Janko niečo ukazuje. Iný deň to bol časopis, ktorý chcel otec ešte dočítať a ďalší deň to bol časopis do zbierky, na ktorej si Jankova mama tak veľmi dáva záležať.
Aj väčšina z nás by určite odpovedala odlišne (nestálo?) podľa aktuálnej situácie, nálady či obáv danej chvíle.

Táto "nestálosť" je skor schopnosť prispôsobiť limity situácií, a nazýva sa FLEXIBILITA. Je to vlastnosť, ktorú sa tiež oplatí naše deti naučiť.

Deti, spoločná posteľ a sex

Je mnoho teórií s ktorými nesúhlasím, a táto je jedna z nich:

Podľa dr. Ferbera, dať dieťa do spoločnej postele môže slúžiť ako prostriedok na vyhnutie sa sexuálnemu styku s partnerom. Podľa jeho názoru partner, ktorý tak koná, využíva dieťa, aby nemusel čeliť riešeniu partnerských problémov.

Často sa stretávame s podobnými názormi. Mnoho ľudí si myslí, že spanie s dieťaťom v spoločnej posteli ničí partnerský sexuálny život. Nie je tomu veru tak. Keď deti spia, majú hlboký spánok. Je samozrejmé, že sa dieťa môže kedykoľvek prebudiť, ale to isté sa môže stať, aj keď spí vo svojej vlastnej izbe a ak nepribehnete hneď, čoskoro môže začať poriadny plač a krik.

Typ komentov ako ten, že spoločné spanie slúži ako prostriedok na vyhnutie sa sexuálnemu styku s partnerom, je jednoducho urážajúci. Samozrejme, že existujú problémové manželstvá...prečo je to ale to prvé, čo mnohých neprajníkov pri myšlienke na dieťa spiace s rodičmi napadne??? Prečo nikoho nikdy nenapadne opak? (Ak existujú problémy medzi matkou a dieťaťom, dať manžela do spoločnej postele môže slúžiť ako prostriedok na vyhnutie sa kontaktu s dieťaťom ktoré ho tak veľmi potrebuje...rodič, ktorý tak koná, využíva manžela na to, aby nemusel čeliť problému ktorý má s nadviazaním putovej väzby s dieťaťom...).

Je to urážajúce nie len pre matku (ktorá je obvinená, že netúži po svojom parnerovi), ale aj pre otca. Ak sa chce niekto sexuálnej intimite vyhnúť, stačí jedna typická veta ako napr. "bolí ma hlava". Ak je parner úplne normálny, určite to pochopí. Ak je nechápavý či nedajbože násilný, tak mu ani dieťa v posteli zábrany robiť určite nebude.

Nie je potrebné nikomu vysvetľovať, že deň má mnoho hodín a byt, či dom rôzne miestnosti...to je snáď jasné úplne každému...
Ak sa niekomu nedarí udržať si sexuálny život, nie je to určite chyba dieťaťa a ani spania v spoločnej posteli.

Snáď bude čoskoro koniec aj tomuto ďalšiemu nezmyselnému mýtusu, ktorému sa neprajníci pri myšlienke spoločného spania s dieťaťom tak veľmi (zbytočne) tešia ;).



(ref. č. 1, 13)

Šťastné a veselé!

Ako to s tým spánkom vlastne je...?

Jeden z častých mýtusov ktoré experti vyhlasujú je, že šesť mesačné dieťa má už vedieť prespať celú noc, samé, vo svojej postieľke, v tme a na jeden ťah 11 až 12 hodín (dr. Estivill). Niečo veľmi podobné prehlasuje aj Hollyer a Smith, akurát že pre nich je toho schopné už dieťa trojmesačné. Nikde ale vo svojich knihách nepopisujú, odkiaľ tútu informáciu majú a či je nejak podložená. Automaticky veríme, že "normálne" deti prespia ako troj alebo šesť mesačné 11 alebo 12 hodín... Určite nie ako dvoj- alebo desať mesačné, 8 či 13 hodín... Taktiež vyhlasujú, že deti, ktoré nemajú tento "normálny" režim majú "poruchy spánku" ktoré je nutné čo najskôr vyriešiť, inak budú mať "veľmi negatívne následky" ako: ľahký plač, popudlivosť, zlá nálada, nesústredenie sa, závislosť na druhom, možné problémy s rastom, problémy v škole, neistota, hanblivosť, zlý charakter. Ani tu, samozrejme, neprikladajú žiadne vedecké štúdia, ktoré by potvrdzovali tieto vyhrážky. Ale keby napísali pravdu, sotva by bol niekto ochotný použiť túto "liečbu". No a aby bol záver úspešný a predaj knihy zaručený, je potrebné väčšinu čitateľov presvedčiť, že ich "anormálne" dieťa sa neuzdraví, pokiaľ si túto knihu neprečítajú a samozrejme je potrebné robiť všetko tak ako je tam napísané a nerobiť to, čo tam napísané nie je.

Prikladám niečo o vedeckom výskume, ktorý po dlhom hľadaní objavil pediater C. Gonzales. Tento výskum je asi najbližší teórii, podľa ktorej majú "normálne deti" prespať celú noc na jeden ťah:

Bol vykonaný Anders(om) a publikovaný v prestížnom severoamerickom medicínskom časopise v roku 1979. Anders filmoval počas celej noci dve skupiny detí, dvoj a deväť mesačných. Zistil, že celú noc prespí 44% dvoj mesačných, a 78% deväť mesačných detí. Neupresňuje, či sú deti kojené alebo nie, ale vzhľadom na túto éru v Amerike je najpravdepodobnejšie, že nie. Všetky pozorované deti spia osamote vo svojej postieľke.

Je jednoduché predstaviť si, čo si mysleli tí, ktorí si túto štúdiu prečítali. Najskôr niečo ako: 78% detí sú predsa "skoro" všetky deti, takže v deviatich mesiacoch by malo naše dieťa prespať celú noc!

Ale nie je tomu tak. Ostáva 22% "normálných detí", ktoré celú noc NEPRESPIA, a to pri umelom mlieku a spaní osamote. Pozrieme sa na tieto štúdie ale ešte z bližšia: čo pre dr. Andersa znamená prespať celú noc? "Dieťa ostalo v postieľke od polnoci do piatej rána."
To znamená:
- že ak sa dieťa prebudí ale neplače, alebo plače ale ostáva v postieľke (rodičia ho v nej nechajú, same z nej predsa nevylezie), tak "prespalo celú noc". Popravde, podľa video záznamov prespalo od polnoci do piatej bez prebudenia len 15% dvoj mesačných detí a 33% deväť mesačných.
- že ak sa dieťa zobudí o 23.45 alebo o 5.15 - tiež prespalo celú noc, napriek tomu že dieťa napr. od 22.00 hod. do 23.55 hod. rodičia nosili na rukách aby ho uspali.

Koľko detí teda prespí od kedy ich uložíte až do rána, úžasných 11-12 hodín ako píše dr. Estivill naozaj? Nuž, to sa veru nedozvieme, pretože rodičia v tomto výskume svoje deti tak dlho v postieľke nenechávali. Najdlhších bolo 10,5 hod, a iba 6% dvoj mesačných a 16% deväť mesačných detí ich prespalo. 84% "normálných detí", ktoré spia vo vlastnej izbe a nie sú kojené, neprespalo celú noc! Kojených detí by teda bolo určite viac.

Ozaj, kto určuje to, čo je "normálny spánok"? Pretože podľa vedeckých výskumov spí "normálne" iba 15% nekojených detí (kojených ešte menej)... Prečo teda experti ako Estivill vyhlasujú, že tie deti ktoré tak dlho nespia, majú problémy so spánkom? No pretože inak by sotva nejaká matka podstúpila jeho vyplakávajúcu, tak neprirodzene hroznú prevýchovu, keby tomu neuverila...


(ref. č. 1, 12) 

Behavioristická výchova

Behaviorismus je jedna z početných teórií minulého storočia. Ako teória má svoje silné stránky a jej aplikovanie je, zdá sa, účinné pri liečení niektorých pacientov. Nechcem polemizovať nad behaviorismom ako takým, len nad použitím jeho formy pri výchove detí.

Jedným z "otcov" behaviorismu bol Skinner, severoamerický psychológ, ktorý pozoroval zákon efektu u potkanov v tzv. "Skinnerových boxoch". Tieto boxy mali jednu páčku a otvor a za každým, keď sa otvor potkanovi podarilo otvoriť, dostal jedlo. Potkany sa naučili otvárať box stále častejšie aby obdržali jedlo. Keď ho po každom otvorení prestali dostávať, zo začiatku potkany otvárali box páčkou freneticky, no postupne menej a menej, až prestali úplne - zaniklo teda isté správanie sa. Ak chceme zánik urýchliť, dá sa použiť negatívna podpora - po každom dotyku páčky sa vyšle elektrický šok.

So svojimi boxmi, potkanmi a trpezlivosťou sa Skinner dozvedel o správaní potkanov v zajatí mnoho (nikdy ale neskúmal potkany ktoré majú voľnosť). Došiel k záveru, že jeho objavy by sa mohli aplikovať na ľudí a že niektoré správania by mohli byť "upravené" vďaka adekvátnej podpore. V roku 1948 napísal fikciu Walden Two, kde profesor filozofie Castle dáva otázky zakladateľovi komunity menom Frazier, pri návšteve a prehliadke priehľadných krištálových boxov. V každom z nich je jedno malé dieťa, bez oblečenia len v plienke. Castle vyzvedá či rodičia môžu vidieť svoje deti, na čo Frazier odpovedá že áno, kedykoľvek len chcú - ak sú teda deti zdravé. Tieto deti sa hrajú, usmievajú, spia a vídavajú rodičov niekoľko minút do dňa. Neplačú skoro nikdy, len keď sú choré. Vlhkosť a teplota ich kabín je stále kontrolovaná, vďaka čomu nepotrebujú oblečenie. (V reálnom živote je tejto kabíne najviac podobný inkubátor, v ňom ale deti plačú, preto sa dávajú matkám čo najviac do náručia: zistilo sa, že takto priberajú viac, sú menej chorľavé a ich srdcová frekvencia a dýchanie sú stabilnejšie). Vo Walden Two ale Castle akceptuje, že tieto chúďatá opustené sú vlastne úplne štastné a bezstarostné, dokonca sa pýta, ako ich teda pripravujú na život,  nie je predsa možné do nekonečna ich od rôznych nepríjemných situácií a frustrácií chrániť. Frazier vysvetľuje, že ich na to pripravujú postupne, aby si vytvorili toleranciu krok za krokom, počas vývoja dieťaťa, až pokiaľ je dostatočne silné, aby rôzne frustrácie zvládlo. Neskôr na otázku prof. Castla "ako sa takáto tolerancia vytvára" Fraier vysvetlí: "napríklad naučením detí aby si postupne zvykali na stále viac a viac bolestivé šoky".

Toto prekvapujúce vyhlásenie o sistematickom tíraní nevyvolá v knihe ani len minimálny koment u ostatných návštevníkov. Následne Frazier odhaľuje ďalšiu, tentokrát menej extrémnu metódu: Keď sa deti po dlhej prechádzke vrátia domov, sú vyhladované a unavené a očakávajú večeru. Na miesto toho ale musia absolvovať lekciu autokontroly.

Nikdy sme nepočuli žiadneho učiteľa, doktora či psychológa radiť aby sme deťom dávali elektrické šoky. Ale podobné rady tej druhej počúvame neustále: nechať dieťa čakať, zatiaľ čo plače, alebo nás o niečo žiada; naučiť ho potlačovať jeho túžby; tolerovať frustrácie; oddiaľovať čas medzi kojením...

Poniektorí si teraz možno pomyslia, že je veľký rozdiel medzi elektrickým šokom a chvíľou čakania pred večerou. Pre Skinnera je to ale to isté, sú to rozdielne príklady tej istej metódy.

Je samozrejmé, že sa žiadnemu dieťaťu nič nestane, keď bude čakať 5 minút na večeru. Stane sa mu to tisíc krát počas jeho detstva, prirodzeným spôsobom. Bude mať hlad, ale večera ešte nebude hotová. Bude chcieť vidieť v telke rozprávku, ale tá začína až o hodinu, musí čakať. Nevie sa dočkať na darčeky, no musí počkať do vianoc. Nič z toho určite dieťaťu nijako neuškodí. Asi tak, ako mu (natrvalo) neuškodí náhodné jemné kopnutie elektrickým prúdom.
To, čo je v týchto výchovných metódach škodlivé, nie je metóda ako taká, ale naša motívácia čo nás k nej privádza. Je rozdiel keď sa dieťa nechtiac dotkne elektrického káblu a je iné dávať mu jemné elektrické šoky aby sa naučilo odolávať frustráciám. Je rozdiel keď sa dieťa udrie pri hraní a je iné, keď ho udrie rodič. Je rozdiel byť hladný a myslieť si "musíme čakať na strýka Libora" a je iné myslieť si "mohli by sme už kľudne večeriať ale nemôžeme, pretože moji rodičia sa vyžívajú v zákazoch či nezmyselných pravidlách". Ja osobne by som teda nerada zanechala takéto spomienky v mojich deťoch.
Keď nám doma vypadne elektrika na hodinu, nikto z nás sa nezblázni a každý si myslí, že sa stalo niečo neočakávané. Ale sedeli by sme tak isto spokojne pri sviečkách keby sme vedeli, že nám elektrárne vypli na hodinu prúd, aby sme sa naučili znášať naše frustrácie a zaobísť sa bez prúdu? Nemôžeme vedieť, či to elektrárne naozaj nerobia z druhého dôvodu, ale automaticky to vylučujeme. Prečo by toto niekto robil dospelému? Prečo by nás niekto mal takto nepríjemne otravovať aby nás naučil čeliť našim frustráciam? Veď to sa predsa robí len deťom!



(ref. č. 1, 4) 

Korene hrôzy už v kolíske (podľa Alice Miller)

Každý diktátor, vrah, terorista, či ktokoľvek iný kto nám naháňa husiu kožu bol bez výnimky dieťaťom, ktoré bolo kedysi hrozne ponižované a muselo úplne poprieť svoje pocity kompletnej bezmocnosti. Toto radikálne odmietnutie spôsobilo utŕpenie a vnútornú prázdnotu, a mnohé z týchto bytostí, zastavili vývoj vrodenej schopnosi súcitu. Ničenie ľudských životov, vrátane ich vlastných, nepredstavuje žiaden problém.

Dnes môžeme nájsť na internete škody spôsobené mozgu u bitých detí alebo u detí o ktoré sa nikto nestará. Početné vedecké články o výskume mozgu, okrem iného aj tie od Bruce D. Perry-ho (psychiater), poskytujú cenné informácie týkajúce sa tejto témy.

Podľa názoru Alice Miller a vo svetle jej výskumu týkajúceho sa detstva krutých diktátorov ako Hitler, Stalin, Mao a Ceausescu, sú terorizmus a nedávne útoky presnou ukážkou toho, čo sa deje pod rúškom výchovy miliónov a miliónov detí na celom svete, no spoločnosť sa bohužiaľ tvárí, že za to nie je zodpovedná.

Spomeňme si, ako sme sa cítili 11. septembra 2001… Všetci sme boli zdesení a cítili sme hrôzu. Napriek tomu aj naďalej zanedbávame vzťah medzi detstvom a terorizmom.


Podľa štatistík (Olivier Maurel, Foot, Beach edícia 2001) viac ako 90% svetovej populácie ešte stále pevne verí, že biť detí je potrebné pre ich dobro. Práve vďaka tomuto postoju sme takmer všetci v detstve utrpeli poníženie a ani si neuvedomujeme jeho krutosť. Dnešný terorizmus poukazuje na dôsledky sankčného systému, v ktorom sme vyrastali. Hrôzu terorizmu môže každý vidieť v televízii, ale hrôzu spojenú s detským ponížením, čo tak veľa ľudí po celom svete vo svojom detstve zažila, sa len málokedy objaví v médiách. Všetci sme sa naučili už od mala potláčať utŕpenie, ignorujeme pravdu a popierame absolútnu bezmocnosť ponížovaného dieťaťa. To všetko len kôli nenásitnej túžbe dospelého človeka po moci.

Neprichádzame na svet s úplne vyvinutým mozgom: ten sa vyvíja v prvých rokoch života. A všetko to, čo sa deje s dieťaťom v priebehu tohto obdobia, dobré či zlé, na ňom často zanecháva nezmazateľnú stopu. Náš mozog si zachováva emocionálnu pamäť ale bohužiaľ nie nevyhnutne mentálnu - všetko to, čo sa s nami stalo. Ak dieťa nemá na svojej strane niekoho, kto sa mu venuje, na koho sa môže kedykoľvek obrátiť, naučí sa zvelebovať to, čo videl: pokrytectvo, nevedomosť, nevšímavosť, krutosť či brutalitu. Dieťa sa učí napodobňovaním a nie pochopením dobre myslených rétorik, ktoré sa mu snažíme vnútiť. V dospelosti sa potom človek často dopúšťa (chtiac či nechtiac) rovnakých vecí, ktoré utrpel a ktoré mu sú tak známe z jeho vlastného detstva.

Bohužiaľ, väčšina z nás odmieta vidieť vzťah medzi príčinou a dôsledkom, pretože by to vyžadovalo priznanie vlastnej boľavej skúsenosti, ktorú tak poctivo potláčame a maskujeme. Radšej sa budeme pevne držať stratégie z detstva a pretrvávať v jej popretí.

Udalosti, ktoré sme zažili ale poukazujú na to, že nadišiel čas, aby sme pochopili že už nie je možné takto ďalej pokračovať. Mali by sme sa zbaviť starého tradičného systému, ktorý je zameraný na trestanie a odplaty, prestať maskovať naše reakcie na výchovu. Ani videokamerou v školách sa problém nevyrieši. Násilie, ktoré deti prinášajú do školy, sa naučili od svojich matiek už vo veku jedného roka a pol aj skôr. Podľa prieskumu, ktorý sa uskutočnil vo Francúzsku, sa 89% matiek priznalo, že začali biť deti po rukách vo veku 1,8 roka v priemere. 11% si nemohlo spomenúť na presný vek, ale žiadna matka nepovedala, že nikdy svoje dieľa neudrela (tento prieskum je starý cca 10 rokov, pevne verím, že dnes je tomu inak).
Je potrebné otestovať iné formy komunikácie s deťmi, ako tie, na ktoré sme zvyknutí a zamerať sa na vzťah rodiča a dieťaťa, ktorý nepovedie k ďalšiemu ponižovaniu. Potrestaním dieťaťa môžeme možno dosiahnúť koniec neposlušnosti, ale nemôžeme vymazať účinky, ktoré na ňom poníženie spôsobí. Obracajú sa neskôr aj proti spoločnosti.

Deti na ktoré sa neustále kričí alebo sú ponižované v útlom veku, sa neustále bijú či hádajú, pretože iný spôsoby komunikácie nepoznajú. Učenie pokoja a rešpektu začína už v kolíske. To je dôvod, prečo je výchova bez násilia tak dôležitá.

Je najvyšší čas, aby sme sa prebudili z nášho dlhého spánku. Sme dospelí a nie sme už vystavení nebezpečenstvu ponižovania, ako to mnoho z nás v detstve zažilo, strach bokom. My dospelí sa môžeme naučiť prestať ignorovať to, čo je úplne jasné. Naše telo to aj tak vie. Pochopiť našu minulosť nám pomôže vyhnúť sa použitiu neefektívnych stratégií vo výchove naších deťí a neostať pritom citovo slepými. Máme možnosť poučiť sa z vlastných skúseností a hľadať nové a kreatívne riešenia konfliktov. Dlhujeme to našim deťom.


 (ref. č. 11)