Behavioristická výchova

Behaviorismus je jedna z početných teórií minulého storočia. Ako teória má svoje silné stránky a jej aplikovanie je, zdá sa, účinné pri liečení niektorých pacientov. Nechcem polemizovať nad behaviorismom ako takým, len nad použitím jeho formy pri výchove detí.

Jedným z "otcov" behaviorismu bol Skinner, severoamerický psychológ, ktorý pozoroval zákon efektu u potkanov v tzv. "Skinnerových boxoch". Tieto boxy mali jednu páčku a otvor a za každým, keď sa otvor potkanovi podarilo otvoriť, dostal jedlo. Potkany sa naučili otvárať box stále častejšie aby obdržali jedlo. Keď ho po každom otvorení prestali dostávať, zo začiatku potkany otvárali box páčkou freneticky, no postupne menej a menej, až prestali úplne - zaniklo teda isté správanie sa. Ak chceme zánik urýchliť, dá sa použiť negatívna podpora - po každom dotyku páčky sa vyšle elektrický šok.

So svojimi boxmi, potkanmi a trpezlivosťou sa Skinner dozvedel o správaní potkanov v zajatí mnoho (nikdy ale neskúmal potkany ktoré majú voľnosť). Došiel k záveru, že jeho objavy by sa mohli aplikovať na ľudí a že niektoré správania by mohli byť "upravené" vďaka adekvátnej podpore. V roku 1948 napísal fikciu Walden Two, kde profesor filozofie Castle dáva otázky zakladateľovi komunity menom Frazier, pri návšteve a prehliadke priehľadných krištálových boxov. V každom z nich je jedno malé dieťa, bez oblečenia len v plienke. Castle vyzvedá či rodičia môžu vidieť svoje deti, na čo Frazier odpovedá že áno, kedykoľvek len chcú - ak sú teda deti zdravé. Tieto deti sa hrajú, usmievajú, spia a vídavajú rodičov niekoľko minút do dňa. Neplačú skoro nikdy, len keď sú choré. Vlhkosť a teplota ich kabín je stále kontrolovaná, vďaka čomu nepotrebujú oblečenie. (V reálnom živote je tejto kabíne najviac podobný inkubátor, v ňom ale deti plačú, preto sa dávajú matkám čo najviac do náručia: zistilo sa, že takto priberajú viac, sú menej chorľavé a ich srdcová frekvencia a dýchanie sú stabilnejšie). Vo Walden Two ale Castle akceptuje, že tieto chúďatá opustené sú vlastne úplne štastné a bezstarostné, dokonca sa pýta, ako ich teda pripravujú na život,  nie je predsa možné do nekonečna ich od rôznych nepríjemných situácií a frustrácií chrániť. Frazier vysvetľuje, že ich na to pripravujú postupne, aby si vytvorili toleranciu krok za krokom, počas vývoja dieťaťa, až pokiaľ je dostatočne silné, aby rôzne frustrácie zvládlo. Neskôr na otázku prof. Castla "ako sa takáto tolerancia vytvára" Fraier vysvetlí: "napríklad naučením detí aby si postupne zvykali na stále viac a viac bolestivé šoky".

Toto prekvapujúce vyhlásenie o sistematickom tíraní nevyvolá v knihe ani len minimálny koment u ostatných návštevníkov. Následne Frazier odhaľuje ďalšiu, tentokrát menej extrémnu metódu: Keď sa deti po dlhej prechádzke vrátia domov, sú vyhladované a unavené a očakávajú večeru. Na miesto toho ale musia absolvovať lekciu autokontroly.

Nikdy sme nepočuli žiadneho učiteľa, doktora či psychológa radiť aby sme deťom dávali elektrické šoky. Ale podobné rady tej druhej počúvame neustále: nechať dieťa čakať, zatiaľ čo plače, alebo nás o niečo žiada; naučiť ho potlačovať jeho túžby; tolerovať frustrácie; oddiaľovať čas medzi kojením...

Poniektorí si teraz možno pomyslia, že je veľký rozdiel medzi elektrickým šokom a chvíľou čakania pred večerou. Pre Skinnera je to ale to isté, sú to rozdielne príklady tej istej metódy.

Je samozrejmé, že sa žiadnemu dieťaťu nič nestane, keď bude čakať 5 minút na večeru. Stane sa mu to tisíc krát počas jeho detstva, prirodzeným spôsobom. Bude mať hlad, ale večera ešte nebude hotová. Bude chcieť vidieť v telke rozprávku, ale tá začína až o hodinu, musí čakať. Nevie sa dočkať na darčeky, no musí počkať do vianoc. Nič z toho určite dieťaťu nijako neuškodí. Asi tak, ako mu (natrvalo) neuškodí náhodné jemné kopnutie elektrickým prúdom.
To, čo je v týchto výchovných metódach škodlivé, nie je metóda ako taká, ale naša motívácia čo nás k nej privádza. Je rozdiel keď sa dieťa nechtiac dotkne elektrického káblu a je iné dávať mu jemné elektrické šoky aby sa naučilo odolávať frustráciám. Je rozdiel keď sa dieťa udrie pri hraní a je iné, keď ho udrie rodič. Je rozdiel byť hladný a myslieť si "musíme čakať na strýka Libora" a je iné myslieť si "mohli by sme už kľudne večeriať ale nemôžeme, pretože moji rodičia sa vyžívajú v zákazoch či nezmyselných pravidlách". Ja osobne by som teda nerada zanechala takéto spomienky v mojich deťoch.
Keď nám doma vypadne elektrika na hodinu, nikto z nás sa nezblázni a každý si myslí, že sa stalo niečo neočakávané. Ale sedeli by sme tak isto spokojne pri sviečkách keby sme vedeli, že nám elektrárne vypli na hodinu prúd, aby sme sa naučili znášať naše frustrácie a zaobísť sa bez prúdu? Nemôžeme vedieť, či to elektrárne naozaj nerobia z druhého dôvodu, ale automaticky to vylučujeme. Prečo by toto niekto robil dospelému? Prečo by nás niekto mal takto nepríjemne otravovať aby nás naučil čeliť našim frustráciam? Veď to sa predsa robí len deťom!



(ref. č. 1, 4)