Behaviorismus je jedna z početných teórií
minulého storočia. Ako teória má svoje silné stránky a jej aplikovanie
je, zdá sa, účinné pri liečení niektorých pacientov. Nechcem polemizovať
nad behaviorismom ako takým, len nad použitím jeho formy pri výchove
detí.
Jedným z "otcov" behaviorismu bol Skinner, severoamerický
psychológ, ktorý pozoroval zákon efektu u potkanov v tzv. "Skinnerových
boxoch". Tieto boxy mali jednu páčku a otvor a za každým, keď sa otvor
potkanovi podarilo otvoriť, dostal jedlo. Potkany sa naučili otvárať box
stále častejšie aby obdržali jedlo. Keď ho po každom otvorení prestali dostávať, zo začiatku potkany otvárali box páčkou freneticky, no
postupne menej a menej, až prestali úplne - zaniklo teda isté správanie
sa. Ak chceme zánik urýchliť, dá sa použiť
negatívna podpora - po každom dotyku páčky sa vyšle elektrický šok.
So
svojimi boxmi, potkanmi a trpezlivosťou sa Skinner dozvedel o
správaní potkanov v zajatí mnoho (nikdy ale neskúmal potkany ktoré majú
voľnosť). Došiel k záveru, že jeho objavy by sa mohli aplikovať na ľudí
a že niektoré správania by mohli byť "upravené" vďaka adekvátnej
podpore. V roku 1948 napísal fikciu Walden Two, kde profesor filozofie
Castle dáva otázky zakladateľovi komunity menom
Frazier, pri návšteve a prehliadke priehľadných krištálových boxov. V
každom z nich je jedno malé dieťa, bez oblečenia len v plienke. Castle
vyzvedá či rodičia môžu vidieť svoje deti, na čo Frazier odpovedá že
áno, kedykoľvek len chcú - ak sú teda deti zdravé. Tieto deti sa hrajú,
usmievajú, spia a vídavajú rodičov niekoľko minút do dňa. Neplačú skoro nikdy, len keď sú choré.
Vlhkosť a teplota ich kabín je stále kontrolovaná, vďaka čomu
nepotrebujú oblečenie. (V reálnom živote je tejto kabíne najviac podobný
inkubátor, v ňom ale deti plačú, preto sa dávajú matkám čo najviac
do náručia: zistilo sa, že takto priberajú viac, sú menej chorľavé a ich
srdcová frekvencia a dýchanie sú stabilnejšie). Vo Walden Two ale
Castle akceptuje, že tieto chúďatá opustené sú vlastne úplne
štastné a bezstarostné, dokonca sa pýta, ako ich teda pripravujú na život, nie je
predsa možné do nekonečna ich od rôznych nepríjemných situácií a
frustrácií chrániť. Frazier vysvetľuje, že ich na to pripravujú postupne, aby si
vytvorili toleranciu krok za krokom, počas vývoja dieťaťa, až pokiaľ je
dostatočne silné, aby rôzne frustrácie zvládlo. Neskôr na otázku prof.
Castla "ako sa takáto tolerancia vytvára" Fraier vysvetlí: "napríklad
naučením detí aby si postupne zvykali na stále viac a viac bolestivé šoky".
Toto
prekvapujúce vyhlásenie o sistematickom tíraní nevyvolá v knihe
ani len minimálny koment u ostatných návštevníkov. Následne Frazier odhaľuje ďalšiu, tentokrát menej extrémnu metódu: Keď sa deti po dlhej
prechádzke vrátia domov, sú vyhladované a unavené a očakávajú večeru. Na miesto toho ale musia absolvovať lekciu autokontroly.
Nikdy
sme nepočuli žiadneho učiteľa, doktora či psychológa radiť aby sme deťom
dávali elektrické šoky. Ale podobné rady tej druhej počúvame neustále:
nechať dieťa čakať, zatiaľ čo plače, alebo nás o niečo žiada; naučiť ho
potlačovať jeho túžby; tolerovať frustrácie; oddiaľovať čas medzi
kojením...
Poniektorí si teraz možno pomyslia, že je veľký rozdiel
medzi elektrickým šokom a chvíľou čakania pred večerou. Pre Skinnera je
to ale to isté, sú to rozdielne príklady tej istej metódy.
Je samozrejmé,
že sa žiadnemu dieťaťu nič nestane, keď bude čakať 5 minút na večeru.
Stane sa mu to tisíc krát počas jeho detstva, prirodzeným spôsobom. Bude
mať hlad, ale večera ešte nebude hotová. Bude chcieť vidieť v telke
rozprávku, ale tá začína až o hodinu, musí čakať. Nevie sa dočkať na
darčeky, no musí počkať do vianoc. Nič z toho určite dieťaťu nijako
neuškodí. Asi tak, ako mu (natrvalo) neuškodí náhodné jemné kopnutie elektrickým prúdom.
To, čo je v týchto výchovných metódach
škodlivé, nie je metóda ako taká, ale naša motívácia čo nás k nej
privádza. Je rozdiel keď sa dieťa nechtiac dotkne elektrického káblu a je iné
dávať mu jemné elektrické šoky aby sa naučilo odolávať frustráciám. Je
rozdiel keď sa dieťa udrie pri hraní a je iné, keď ho udrie rodič. Je
rozdiel byť hladný a myslieť si "musíme čakať na strýka Libora" a je iné
myslieť si "mohli by sme už kľudne večeriať ale nemôžeme, pretože moji
rodičia sa vyžívajú v zákazoch či nezmyselných pravidlách". Ja osobne by
som teda nerada zanechala takéto spomienky v mojich deťoch.
Keď nám
doma vypadne elektrika na hodinu, nikto z nás sa nezblázni a každý si
myslí, že sa stalo niečo neočakávané. Ale sedeli by sme tak isto
spokojne pri sviečkách keby sme vedeli, že nám elektrárne vypli na
hodinu prúd, aby sme sa naučili znášať naše frustrácie a zaobísť sa bez
prúdu? Nemôžeme vedieť, či to elektrárne naozaj nerobia z druhého
dôvodu, ale automaticky to vylučujeme. Prečo by toto niekto robil
dospelému? Prečo by nás niekto mal takto nepríjemne otravovať aby nás
naučil čeliť našim frustráciam? Veď to sa predsa robí len deťom!
(ref. č. 1, 4)
1 komentár:
SILA TOTO
Zverejnenie komentára