Čím solidnejší je vzťah dieťata a matky, tým ťažšie môže byť prežívanie odlúčenia u detí mladších ako 3 roky. Deti, ktoré boli doma ignorované alebo sa s nimi zle zaobchádzalo, skoro vôbec alebo vôbec pri odlúčení neplačú. To ale neznamená, že lepšie znášajú odlúčenie. Znamená to len, že nemajú čo stratiť. Nepreukazujú normálne správanie sa detí tohoto veku.
(N.B. Jediný spôsob ako popisovať isté veci je zovšeobecnovanie, stále ale samozrejme platí, že každé dieťa má iný charakter, jedno je kľudné a druhé nie. Nemôžeme porovnávať takéto dve deti. Vždy si treba predstaviť reakcie dvoch detí podobného charakteru ktoré sú vychovávané v odlišnom prostredí.)
Naopak, medzi 5 a 8 rokom života je reakcia na odlúčenie o veľa lepšia u detí, ktoré boli v rannom veku viac nosené, mojkané či hladkané. Úzky kontakt s rodičmi ich pripravil na lepšie zvládnutie nepriaznivých situácií.
Mnoho tipov správania sa u detí označuje s kľudným svedomím za "rozmar", "divadlo" či "zlú výchovu", zatiaľ čo to isté správanie je u dospelého človeka plne akceptované.
Predstavte si že ste celý deň doma s partnerom. Občas okolo seba prejdete kľudne bez povšimnutia, nezdravíte ho za každým, keď idete do kuchyne či inej miestnosti.
Deň na to, sa váš parner vráti po 9-tich hodinách z práce. Predpokladám, že ho rady privítate pri dverách, dáte mu pusu (ktorú vám zrejme opätuje) a vymeníte si pár slov o tom, aký bol váš deň. Potom si možno sadne za TV či noviny...
Teraz si predstavte, že váš partner sa vráti z 2-týždňovej pracovnej cesty v New Yorku, dá vám pusu, vymení si s vami pár slov ako napr. "bolo fajn", a sadne si za TV či noviny. Vaša reakcia bude najskôr "Ako to že "bolo fajn"?!?"; "Čo si robil?"; "Čo si videl?"; "Čo si tam jedol?", "Čo si mi priniesol?"; "To snáď nie je možné, že sa mi vrátiš po takom čase a sadneš si rovno pred TV!"; "To ma ani neobjímeš?".
Odlúčenie dvoch milujúcich sa ľudí vytvára roztržitosť u oboch. Na ukľudnenie potrebujú jak fyzický tak verbálny kontakt (a niekedy aj iný prejav pozornosti, ako napr. darček). Kontakt, ktorý je tým väčší, čím dlhšie bolo odlúčenie. V prvom prípade sa nepotrebujete objímať každú sekundu, každý z vás si síce robí to svoje, no isým spôsobom ste spolu.
Medzi dieťaťom a rodičmi sa to trocha mení. Byť vo vedľajšej izbe je pre dieťa tiež odlúčenie, nevie že ste len vedľa, naučí sa to rozpoznávať v priebehu niekoľkých rokov. Minúta pre vaše dieťa môže znamenať niekoľko hodín; hodina sa mu môže zdaťako niekoľko dní či mesiacov, jeden meter kilometre...
Väčšie deti sa po ich výbere zo škôlky môžu dožadovať, aby ste im kúpili cukríky či nejakú hračku.
Niekedy si dieťa žiada sladkosť či hračku preto, že má na ňu chuť, preto že po nej túži. Nehovorím, samozrejme, že mu musíte kúpiť všetko to, o čo si zažiada; to bude záležať od vaších financií, výživových hodnôt, od toho koľko hračiek má doma a ako sa s nimi hrá... To čo chcem povedať je, aby vaše odmietanie bolo racionálne (pretože má veľa hračiek, pretože je to drahé, pretože cukríky vytvárajú zubné kazy atď...), a nie jednoducho preto, aby bolo "dobre vychované", aby sa "nedožadovalo tvrdohlavo toho svojho"... Nemali by sme dieťaťu hovoriť NIE len preto, aby sme mu urobili napriek, alebo preto, že nás tým "otravuje".
Niekedy sa dieťa dožaduje sladkostí či hračiek aby zaujalo pozornosť. Keď po dlhšom odlúčení (napr. deň v práci a škôlke) neprejavíte dostatočný záujem o jeho zážitky; neustále ho opravujete, namiesto počúvania; neobjímete ho či nevybozkávate; bránite sa vziať ho na ruky alebo ho dokonca pozdravíte s výčitkami ("Aké máš špinavé ruky! To si ich nevieš umyť?! Pozri sa ako si zašpinil nové nohavice! A prečo nemáš pozapínané gombíky? To ťa musím upozorňovať celý svätý deň?!); je celkom normálne, že sa bude dožadovať sladkostí či hračiek. Dožaduje sa lásky. Mylnej lásky, pretože tá pravá sa dokazuje rešpektom, kontaktom a pochopením, nie darčekmi či sladkosťami.
Ak máme dostatok času na všetko možné, tak si môžeme nájsť aj hodinu na to, aby sme sa zašli pozrieť na naozajstnú kravu na miesto kúpy tej spievajúcej ;). Inak si pomaličky vychováme "zle vychované deti", ak ich budeme učiť klásť väčší dôraz na materiálne veci než na ľudské alebo všeobecne živé tvory (chtiac či nechtiac). Čas je nesmierne dôležitý, aj peniažky treba zarobiť, mali by sme si však dobre premyslieť svoje priority. Prvé, tak dôležité roky našich detí sa späť vrátiť nedajú.
Nemýlme si ale jednoduchú akumuláciu "bohatstva", nie je to tá, ktorá je zodpovedná za "zlú výchovu": deti bohatýších budú mať stále viac hračiek ako deti chudobnejších, no napriek tomu existujú dobre vychované deti bohatých a "zle vychované deti" chudobných. "Zle vychovať" - samotné slovo nám dáva vysvetlenie (aj keď dnes si ho tak radi vysvetľujeme po svojom): málo náklonnosti, objatí, rešpektu, mojkania...samé neodôvodnené zákazy či príkazy, krik na miesto vysvetlenia. Je nemožné rozmaznať dieťa, ktoré od nás dostáva veľa pozornosti, ktoré utíšime keď plače, často objímame a nosíme so sebou na miesto neustáleho "odkladania", ktorému pekne vysvetlíme ak niečo nemôže na miesto odvrknutého NIE.
Ak sa s vami iný dospelý človek baví štýlom "ja viem všetko a ty nič", je arogantný či drzí, je dosť pravdepodobné, že to vo vás vyvolá podobnú reakciu a tiež sa možno práve nebudete chovať najmilšie ako viete. Ak sa ale dvaja dospelí dokážu porozprávať s úctou a rešpektom, oveľa ľahšie sa nájde aj riešenie na hocijaký problém.
Deti sa nerodia zlé ani rozmaznané. Ich "zlé správanie" je reakciou na niečo, čo možno práve môžeme zmeniť.
1 komentár:
TAK TAK:)
Zverejnenie komentára