Prečo je nechať dieťa plakať nebezpečné?
Ked dieťa plače, zažíva obrovský stress (čím vačší plač, tým väčší stres). Hladina kortizolu v jeho krvi stúpa, a ak na jeho volanie z nejakého dôvodu nereagujeme adekvátne (to znamená neutíšime ho), dieťatko rezignuje a utíši sa. Preto si mnoho ľudí myslí, že vyhralo. Dieťatko ale tým, že ho neukľudníme no naopak necháme ho vyplakať, nenaučíme ani zaspávať osamote, ani vyrovnávať sa so stresovými situáciami. Navonok sa to tak síce javiť môže a takéto dieťa sa nám niekedy môže zdať kľudnejšie, no v skutočnosti len rezignovalo. Takýchto detí sú plné detské domovy, my ale máme to štastie, že máme naše detičky pri sebe, veď sme ich tak veľmi chceli!
Včera som sa po prvý krát stretla s názorom, že môže byť dobré, dieťa plačom sprevádzať. Keď som to nechápala, bolo mi vysvetlené, že dieťa vlastne nenecháme plakať v izbe osamote, ale sme pri ňom. Na moje ironické poznámky "aha, tak a hlavne sa ho nedotýkajme a prizerajme sa ako sa trápi" mi bolo ďalej objasnené, že naopak, dieťa v náručí držíme a plačom ho sprevádzame. Že dieťa sa proste niekedy vyplakať potrebuje, napríklad po zažití nejakej preň stresujúcej situácií. Na prvý "pohľad" možno pre niekoho logické. Áno, metro, autobus, veľa ľudí a mnoho ďalšieho môžu byť situácie pre dieťa veľmi náročne, preto sú šatky a nosiče úplne ideálne. Takto si ich dieťa môže z bezpečnej blízkosti matky či otca overiť a postupne sa tieto stresové situácie naučiť bez problémov zvládať.
Čo ale ak prídeme domov, a dieťa začne hrozne plakať? Vezmeme ho na ruky, a budeme ho sprevádzať plačom...? Dá sa to vôbec? Ktorá matka vydrží pozerať na svoje nemluvňa a sprevádzať ho plačom? Veru žiadna. (Práve preto sa často stáva že matka, ktorá nedokáže dieťa ukľudniť rezignuje a odchádza do vedľajšej miestnosti a nasupuje vyplakávacia metóda...). Mimochodom, ako vieme, že práve tento plač, je zo stresu z metra a preto teraz moje uplakané dieťa neukľudním, ale budem ho sprevádzať plačom? Ako ma môže v takej situácií napadnúť, že to zo seba potrebuje dostať von a vyplakať sa? ...zatial čo ono možno chúďa "vraví" mama bolí ma bruško".
Dieťa nie je naša kamarátka, ktorá práve zažíva stresovú situáciu pretože sa rozišla s partnerom, a potrebuje sa vyplakať. Dieťa nám nevyrozpráva svoj smutný príbeh, aby sme pochopili, že teraz je ten správny čas na objatie a sprievod plačom. Dieťaťu sa možno metro a milión ľudí veľmi páčilo. Nemluvňa keď plače, "nenahodí" smutný výraz a nevyroní pár slz. Dieťa kričí. Dáva nám najavo že od nás niečo potrebuje. Jedlo. Náruč. Objatie. Teplo. Lásku. Nech už je to čokoľvek, jedno je isté. Potrebuje sa vrátiť znova do stavu kľudu a potrebuje na to nás. Nás, ktorí mu v tom pomôžeme a nebudeme sa len nečinne prizerať. Koniec koncov, bolo by objatie a sprievod plačom to, čo by sme urobili keby naša kamarátka onemela a začala histericky kričať a "kopať " rukami či nohami?
Po tom, čo mláďatá prestali matku volať a „vzdali sa“, javili sa „pokojné“, no zvýšila sa im hladina kortizolu, znížila sa imunita a boli náchylnejšie na infekcie, poruchy príjmu potravy (jedli príliš veľa alebo príliš málo)... (Štúdia Harry Harlow)
„Mozog je výnimočne vnímavý na nepriaznivé faktory v určitom období.“
„Rané interpersonálne zážitky pozitívne a negatívne ovplyvňujú štrukturálnu organizáciu mozgu.“
(Schore)
„Plač ... znižuje zásoby energie a kyslíka, zvyšuje vnútrolebečný tlak, zvyšuje počet bielych krviniek, zvyšuje zásaditosť organizmu, znovu sa navodzuje fetálna cirkulácia, zabraňuje schopnosti dieťaťa vytvárať si vzťah s opatrovateľmi.“
(Gene Cranston Anderson 1984)
Odporúčam prečítať si tiež:
Korene hrôzy už v kolíske
Premeny, prispôsobovanie sa, povery...
O zdravom detskom spánku – nechávať dieťa „vyplakať“ je škodlivé
