Materská

Tak toto som vyhrabala spomedzi starých mailov keď som si ich "upratovala". Maminy, obyvlášť tie dvoj a viac násobné, tešte sa :D.

Na materskej tretím rokom cítim sa byť už otrokom. Každé ráno pripravená, že ma čaká dáka zmena, ale večer s hrôzou zistím, že to bol deň zas ten istý: Plienky, hračky, kašičky a dve zlaté detičky.
     Starší o pol šiestej vstáva, pyžamko si dole dáva. Do práce sa s tatom strojí, ten sa toho právom bojí: "Nemôžeš ísť so mnou zlatko, veľa roboty má tatko. Mamička má času more, pozri sa, už vstala hore!" Ja strapatá, pomalá, nočnú som zas ťahala, lebo malý nechcel spať, iba cicík cumľovať. Manžel zdrhá: "Láska idem. Navar niečo, hladný prídem!" Tak bez seba od radosti, začnem plniť povinnosti.
     V ruke nočník, v druhej plienka: "Pozri, v knižočke je lienka! Chvíľu si tu čítaj, seď, malého prebalím hneď." Tvár umytá, zúbky čisté, musia niečo papať iste. Smerujem ich do kuchyne, cestou otvárajú skrine. Šaty, šperky, knihy, spreje, zrazu nič na mieste nie je. Dve stoličky, podbradníky, k tomu svorný krik veliký. Jeden nechce kašu jesť, pritom reve o 106, druhému sa šunky máli a čajík vraj strašne páli.

     Po raňajkách hrôza čistá, na vychádzku oboch chystám. Obliekaciu vojnu zvediem a keď ich už pred dom vediem, pri malom mi nos vykrúti, nervovo sa takmer zrútim! …cítim to aj cez pančuchy, posral sa až pod pazuchy! Druhý pokus upotená, zvládnem ako superžena: do auta ich oboch pútam, "Kam ich dneska zobrať?" hútam. "Už viem, k rieke pri kačičky, to je ten raj pre detičky!"

     Ubieha nám rýchlo cesta, na sedačkách divo vreštia. O hračku sa naťahujú, zvyšných dvesto ignorujú.

     V parku je to čistý des, holub, kačka, mačka, pes - na všetkých sa s chuťou chystá môj dvojročný terorista. Nemôžem ho spustiť z očí, do jazera by hneď skočil. Z kočíka sa rev ozýva, celý park sa na nás díva. Malý mi chce zvestovať, že ho musím pestovať. Na rukách ho teda vláčim, ťahám tašku, kočík tlačím. Na staršieho pritom vrieskam, nech nespadne na preliezkach. Keď lavičku voľnú zbadám, od únavy na ňu padám. A pre moje detičky, vyťahujem čajíčky, mandarínky, keksíky, veď majú hlad veliký.

    Po desiatich minútach, dogebrení sú až strach. Tak oznámim: "Moji milí, výlet sa ku koncu chýli." Cestou domov - radosť veľká, zaspia obe strašidielka. Do postieľok ich vyklopím, varešky sa s chuťou chopím. A pre blaho rodiny, varím zo dve hodiny. Priebežne periem a suším, upratať nestihnem, tuším. A hľa - už sú krpci hore, musím sa mať na pozore, výtržnosti totiž množia, snáď len požiar nezaložia.

     Vo dverách sa manžel zjaví: "Hotový som" smutne vraví. "Daj mi niečo na večeru, to bol zas deň, namôjveru!" Kým papá ja kŕmim deti, umývam riad, zhŕňam smeti. Posťažovať sa mu snažím, že po chvíľke kľudu bažím. Chápavo mi hlavou kýva, do novín sa pritom díva. Vytratí sa nenápadne, na mňa ďalšia šichta padne. Že mal prácu, musím chápať, počujem ho z gauča chrápať. Chalanov do vane súrim, "Zas nestihnem seriál!" zúrim. Mydla, šampónu sa stránia, do postele sa ísť bránia. V pyžamách (mám radosť veľkú) chcú sa hrať a kukať telku. O polnoci, chvalabohu nevidno už ani nohu. Hore je len mamička a kamoška žehlička. O pol druhej zbitá líham, vlasy si zmyť zas nestíham. Sníva sa mi krásny sen, že mám zajtra voľný deň...

Určiť deťom hranice

Určiť dieťaťu jasné hranice je ďalšia moderná "veda" v starostlivosti o deti. Robíme to, ako ináč, pre "dobro dieťaťa". Je veľmi dôležité aby bolo dieťa obmedzované, inak by nevedelo, kde sú hranice. Viete si predstaviť aké by to bolo strašné?
Dieťa bez hraníc by vypichlo oči všetkým kamarátom, zjedlo by 200 cukríkov za 5 minút, hodilo by sa z balkóna. Dieťa bez hraníc by bolo niečo tak hrozné, strašidelné, nechutné ako napríklad...ako napríklad...ako...ako to že sme nikdy také dieťa nevideli? Aké by bolo?

Podľa Schellinga deti, ktoré dosiahnú to čo chcú, sa cítia veľmi smutné a nikdy nemajú ničoho dosť. Rodičia, ktorí deti vychovávajú bez hraníc dosiahnú akurát to, že ich požiadavky sú čoraz väčšie a väčšie. Ďalšia teória s ktorou nesúhlasím. 

"Luciaaa, večera je hotová, prezuj sa do papúč, umy si ruky a šup za stôl!"
"...mmm...mami...ale veď som ti vravela že chcem praženicu..." - "Nevymýšľaj a zjedz tu rybu!"

"Mamiii, máme keksík?" - "Tu máš jablko." - "Ale ja chcem keksík..." - "Keksík nemôžeš, musíš jesť ovocie aby si bola zdravá, tu máš to jablko." - "A nemáme aspoň hrušku?" - "Nie, hrušku nemáme, jedz jablko." - "Tak potom chcem keksiiiiiiiiiiiiik!!!" - "Na! Tu máš ten keks a daj mi už pokoj!"

Prípad Lucie nie je nič desivé. Nič sa jej nestane preto, že si dosiahla "to svoje". Naopak, ak sa jej občas podarí dosiahnúť to svoje zistí, že nie je len maňuškou v rukách rodičov a že si aj ona môže niečo priať, po niečom túžiť, niečo dosiahnúť... Je to potrebná skúsenosť pre vývin jej osobnosti.
...pretože Lucia, tak ako všetky deti, sa musí podriaďovať desiatkám príkazom a zákazom denne.

Lucia len ukázala svoj názor a chcela aby bol rešpektovaný. Za pár rokov sa to naučí robiť bez kriku a trucovania a keď bude dospelá uvidíme, že táto vlastnosť je vlasne pozitívna. Luckina mama dcére prejavuje, že ju má naozaj rada, že ju hodnotí ako človeka a že berie na vedomie jej názory a slová. Takýmto príkladom učí Luciu ako niečo získať.  Mohla jej samozrejme aj na miesto výkriku "Na! Tu máš ten keks a daj mi už pokoj!" povedať kľudným hlasom niečo ako "Dobre, ak upredňostňuješ keksík, nech sa páči keksík" a učiť ju tak veci získavať s eleganciou ;).

Chcem tým povedať, že máme dať naším deťom všetko, o čo si požiadajú? Nie, samozrejme že nie. Ale nie preto, že budú rozmaznané či zle vychované, ale preto, že je to proste nemožné.
Deti bez hraníc neexistujú. Už len fyzické faktory im (ako aj nám dospelím) mnoho vecí nedovoľujú. Naše dieťa nemôže lietať, nemôže stále vyhrávať v hrách nad kamarátmi, nemôže zaistiť aby nepršalo keď chce ísť na kúpalisko... Inokedy mu zasa dávame príkazy či zákazy viac než odôvodnené práve my (alebo si aspoň myslíme, že sú potrebné a odôvodnené, zatiaľ čo v inej rodine na to môžu mať úplne iný názor).

"...musíš chodiť do školy, robiť domáce úlohy, umývať si ruky...nemôžeš jesť veľa cukríkov, musíme ísť na večeru k starým rodičom, nemôžeme ísť do disneylandu pretože na to nemáme peniažky, nepáči sa mi že toľko vysedáváš pred telkou, nemôžeš ísť do mesta na bicykli, pretože tam je veľa áut, nesmieš sa dotýkať zástrčiek, nemôžeme mať psa v tomto malom byte, musíš sa sprchovať atď, atď..."

Keby boli príkazy a zákazy naozaj kľúčom ku šťastiu naších detí a potrebné k úspešnému vývynu ich osobnosti a charakteru ako tvrdia niektorí znalci, tak by boli všetky deti -chudobné či bohaté, štastné a úspešné. Okrem iného, prečo príkazy a zákazy potrebujú ku šťastiu práve deti a bez nich sú nešťastné a chcú stále viac a viac? Sú naozaj od nás tak odlišné? Sme my dospelí šťastní pri neopätovanej láske, kôli dovolenke na ktorú nemôžeme ísť, autu ktoré nemáme za čo kúpiť, malému bytu? ...alebo sme šťastní, keď sa nám niečo po čom túžime podarí získať?

Ako si môžeme byť istí, že chýbajúce hranice robia deti nešťastnými?

Predstavme si, že Janko pokreslil časopis. Jankovi rodičia zásadne nekričia. Celý natešený im ho prinesie ukázať. Jeden deň sa usmejú, pochvália ho za krásnu kresbu. O deň na to prinesie Janko ďalší pokreslený časopis, rodičia na to nepovedia nič. Iný deň mu povedia kľudným hlasom "nekresli už po ňom Janko, to už stačí", ďalší deň keď Janko siahá po farbičkách mama povie "nekresli po tom časopise Janko, to sa nerobí" a vezme mu ho.

Možno si pomyslíte, že sú Jankovi rodičia nestáli, a ako má Janko pochopiť čo môže a čo nie, bez pevnej ruky a názoru. Jeden deň Janko totiž pokreslil prečítaný časopis, ktorý jeho mama už aj tak chcela vyhodiť. Ďalší ďeň bol ocko tak unavený z práce, že si ani neuvedomil, že mu Janko niečo ukazuje. Iný deň to bol časopis, ktorý chcel otec ešte dočítať a ďalší deň to bol časopis do zbierky, na ktorej si Jankova mama tak veľmi dáva záležať.
Aj väčšina z nás by určite odpovedala odlišne (nestálo?) podľa aktuálnej situácie, nálady či obáv danej chvíle.

Táto "nestálosť" je skor schopnosť prispôsobiť limity situácií, a nazýva sa FLEXIBILITA. Je to vlastnosť, ktorú sa tiež oplatí naše deti naučiť.