- Žena čaká u lekára s dieťaťom v kočíku, ktoré po chvíľke začne plakať, preto s ním začne pochodovať tu a tam...dieťa však plače stále viac a viac, jeho mama s ním pochoduje rýchlejšie a rýchlejšie, hádže kočíkom o sto šesť dobreže jej z neho dieťa nevypadne, zatial čo ono začína hystericky kričať a ona je stále viac a viac nervóznejšia... A vy sa v duchu pýtate, prečo ho z toho kočíka nevyberie a nezoberie do náruče...
Odpoveď bude najskor tá, že jej pediater, svokra,
mama, kamarátka či suseda povedala, že to musí vydržať a v žiadnom
prípade to dieťa na ruky nezobrať, aby si náhodou nezvyklo a nerozmaznalo sa!Keby ste sa v tej chvíli s úsmevom prihovorili bábätku vetou "hmm, tento krásavec práve veľmi potrebuje náruč svojej milovanej mamičky, ktorú akýsi kočiar len tak nenahradí", je pravdepodobné, že ho mama v tej chvíli vezme do náručia, nesmelo sa usmeje a možno cez kútik úst ospravedlňujúc sa vysvetlí: "ľudia na mňa zle pozerajú keď ho vezmem, vravia že z neho bude rozmaznanec a ja nikdy nebudem mať kľud, keď mu dovolím aby ma takto manipuloval..."
Poslúchaním týchto nezmyslov ideme najskôr sami proti sebe, veď náš inštinkt nám pri najmenšom plači nášho dieťaťa vraví "zober ho na ruky", a nie je to náhoda, je to totiž presne to, čo hned aj zaberá. Ak necháme dieťa vynervovať, tak je potom naozaj ťažké ho ukľudniť. Ešte horšie je nechať ho vyplakať sa do bezvládneho nevedomia, kedy už nevládze protestovať a vzdáva sa, únavou zaspáva... Takéto dieťatko stráca dôveru jak v matku tak v seba a stráca chtíč komunikovať, kedže je to zbytočné a jeho potreby sú odignorované.
Stáva sa z neho dieťa opustené, nie samostatné.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára