Autorka Jean Liedloff vo svojej knihe Koncept kontinua odsudzuje západné teórie a postupy, ktoré už hneď na začiatku oddeľujú dieťa od matky. Poukazuje na dôležitosť zachovania fyzického kontaktu medzi matkou a dieťaťom až do chvíle, kým sa dieťa samo oddelí.Hlavným
dôvodom je to, že dojčatá, ktoré strávili deväť mesiacov v neustálom
kontakte s matkou nemožno zo dňa na deň izolovať. Namiesto
izolácie v oddelenej miestnosti s krásnou postieľkou bez života autor
navrhuje, aby matky svoj život s dieťaťom zdieľali aj naďalej. Deti potrebujú mať istotu o svojej vlastnej existencii a láske ktorú dostávajú a pokiaľ to nedokážu konceptualizovať, potrebujú neustále obklopenie, ako to bolo v maternici. Dieťa tak postupne z bezpečia matky spoznáva okolitý svet, a až keď si je isté svojimi schopnosťami odchádza čoraz častejšie ho preskúmať. V každom okamihu však vie, že sa môžete k svojej matke vrátiť.Autorka svoje argumenty získala na základe svojich skúsenosti v amazonskej džungli s kmeňmi Yekwanas a Sanema, kde ju prekvapovala neustála radosť a šťastie jej členov.
Jean Liedloff kritizuje násilné oddelenie dieťaťa a matky a modernú západnú zvyklosť, ktorá všeobecne radí naučiť dieťa samostatnosti čo najskôr, inak z neho vyrastie rozmaznanec, ktorý sa nebude schopný osamostatniť.
Autorka tvrdí presný opak. Naplnené potreby dieťaťa sa v ňom budú uchovávať po celý život s pocitom, že je milované, zatiaľ čo dieťa odstavené predčasne sa bude snažiť naplniť svoj život neustálým hľadaním nenaplnenej lásky a fyzických potrieb, ktorých sa mu nedostalo vo veku batoľaťa. Môže sa to prejaviť v neskoršom veku prehnanou snahou o získanie pozornosti, alebo akoukoľvek formou závislosti v dospelosti (drogy, alkohol, potreba riskovať, nakupovať...), aby sa naplnilo prázdno z detstva.
V popise kmeňa Yekwanas autorka opisuje malé sebavedomé deti ktoré netreba neustále napomínať, pretože sa nikdy nesnažia na seba upozorniť aby získali pocit lásky. Staršie deti sa ani pri prežití obrovskej bolesti nevracajú plačúc k matke a neexistujú obete posmechu.
Izolovať dieťa v oddelenej miestnosti na viacej hodín denne a starať sa o ticho aby sa dobre vyspalo je absurdné a to najmä v čase života, kedy je jeho hlavnou funkciou učiť sa a kedy sa vytvára najviac nervových prepojení v mozgu.
Podľa autorky môže za mnoho chorôb v západných krajinách ignorovanie detských potrieb v rannom veku. K zlepšeniu situácie odporúča zaviesť kontinuum, kedykoľvek je to možné - spoločné spanie, nosenie, dojčenie na požiadanie... Nenaplnením základných potrieb dieťaťa vysvetľuje aj neustálu nespokojnosť tak známu v západnom svete a tak vzdialenú členom amazonských kmeňov.
Jedna z najkrajších myšlienok knihy, ktorá mi akoby hovorí zo srdca je, že dieťa má byť súčasťou sveta dospelých. Ako inak sa má naučiť vhodne správať, ak je neustále izolované či "odkladané".
Autorka dúfala, že táto kniha pomôže spoľahlivému inštinktu informovať a formovať našu veľmi podozrivú ideológiu.
Kniha nepopisuje príbeh, ale myšlienku. Je písana jednoducho a citlivo. Je to Kniha s veľkým K, ktorú by si určite mal prečítať každý. Odporúčam rodičom, starým rodičom, tetám, ujom, susedom, mladým - úplne každému.
