2. Ak sú pokusy dieťaťa komunikovať smútok či zlosť ignorované, nemôže sa naučiť, ako tieto pocity vyjadriť slovami. Plač potrebuje vhodnú a pozitívnu reakciu aby dieťa pochopilo, že všetky jeho pocity sú akceptované. Ak jeho pocity nie sú prijímané a je ignorované či dokonca potrestané pretože plače, dostáva sa k nemu správa, že smútok a hnev sú neprijateľné bez ohľadu na to, ako ich vyjadruje. Staršie dieťa nedokáže pochopiť, že smútok či hnev môže byť prijatý vďaka vhodným slovám, dokáže komunikovať jedine spôsobmi, ktoré mal možnosť spoznať (ignorácia, krik, hnev...?). Každé dieťa robí to najlepšie čo môže v danej situácii podľa svojho veku a skúseností. Je nespravodlivé trestať ho za to, že neurobil viac než dokáže.
3. Dieťa, ktoré dostalo správu že jeho rodičia reagujú len keď je dobré sa naučí svoje "zlé" správanie a "zlé" pocity skrývať druhým ako aj sám sebe. Je pravdepodobné že ako dospelé bude potláčať zlé pocity a nebude schopné komunikovať celú škálu ľudkých emócií. Mnoho dospelých má v skutočnosti problém vyjadriť hnev, smútok alebo iné "zlé" pocity vhodným spôsobom.
4. Hnev, ktorý nemožno vyjadriť v rannom detstve sa neodstraňuje jednoducho. Neustále sa potlačuje v priebehu rokov až do chvíle keď je už dieťa dosť staré na to, aby sa nebálo fyzického trestu. Keď nakoniec tento hnev praskne môžu byť rodičia zmätení a šokovaní, pretože pravdepodobne zabudli na tisíce okamihov frustrácií ktoré naplnili tento obal v priebehu rokov. Psychologický princíp, že "frustrácia vedie k agresii" je najviditeľnejší v poslednom povstaní teenagera. Rodičia by preto mali pochopiť aký frustrujúci je pre dieťa pocit neviditeľnosti, keď sú jeho pokusy vyjadriť svoje potreby ignorované či potrestané.
5. Všetci sa rodíme s tým, že každá emócia ktorú máme je legitímna. Postupne túto vieru strácame ak len naša "dobrá" časť vyvoláva pozitívnu spätnú väzbu. To je tragédia, pretože len vtedy, keď dokážeme plne akceptovať seba a druhých aj napriek chybám, môžeme mať naozaj láskyplné vzťahy.
6. Rodičia, ktorí si kladú otázku či reagovať alebo nie na plač by sa mali zamyslieť nad tým, čo by chceli oni v podobnej situácii. Niektorí rodičia považujú za správne ignorovať plač svojho dieťaťa a pritom sa intenzívne dokážu hnevať keď ich parner ignoruje zatiaľ čo oni sa pokúšajú nadviazať rozhovor. Mnoho ľudí si v našej spoločnosti totiž myslí, že človek musí mať určitý vek na to, aby mal právo byť vypočutý. Aký vek by to ale mal byť? Dojčatá a deti nie sú menej človekom len preto, že sú malé a bezmocné. V skutočnosti, čím viac je niekto bezmocný, tým viac si zaslúži náš súcit, starostlivosť a podporu.
7. Ak vedieme dieťa príkladom, že bezbranní ľudia si zaslúžia byť ignorovaní riskujeme, že stratia súcit pre druhých, súcit, s ktorým sme sa všetci narodili. Ak ich ako bezmocné deti ignorujeme, začnú veriť, že je to správna reakcia na tých, ktorý sú slabší než oni sami, na "zákon silnejšieho". Strata súcitu je tá najväčšia tragédia, aká sa dieťaťu môže prihodiť.
8. Keď sa dieťa od svojich rodičov naučí, že je správne ignorovať plač dieťaťa, bude tak prirodzene zaobchádzať aj so svojimi deťmi ak sa k nemu nedostane nejaký zásah od ostatných. Nedostatočné rodičovstvo je niečo, čo sa dedí z generácie na generáciu až pokiaľ sa nezmenia okolnosti tohoto vzoru. Bolo by oveľa jednoduchšie pre rodičov, aby sa naučili už v detstve, ako zaobchádzať so svojimi deťmi. Možno, že sa začarovaný kruh nedostatočného rodičovstva môže začať meniť, ak už väčšina divákov prestane slepo obchádzať okolo histericky plačúceho dieťaťa a zastaví sa mu na pomoc. Môže to byť práve tento moment kedy sa k dieťaťu dostane správa, že jeho pocity sú legitímne a dôležité a na ktorú bude neskôr spomínať, keď samo bude mať vlastné dieťa.
9. Plač je signál poskytovaný prírodou, ktorý je určený rušiť rodičov, aby mohli vyhovieť potrebám dieťaťa. Ignorovať jeho plač je ako ignorovať varovanie požiarneho poplachu, pretože je nám neprijemný. Signál je navrhnutý tak, aby rušil a mohli sme venovať pozornosť dôležitej situácií. Len hluchý človek by ignoroval požiarny poplach, no napriek tomu sú mnohí rodičia hluchí ak sa jedná o plač ich dieťaťa. Príroda by nikdy nepridelila deťom takýto signál ak by to bolo zbytočné.
10. Rodičia, ktorí reagujú len na "dobré" správanie svojho dieťaťa si možno nahovárajú, že takto svoje dieťa vychovajú "lepšie". Napriek tomu oni sami spolupracujú radšej s ľuďmi, ktorí s nimi zaobchádzajú milo. Je to akoby deti boli vnímané ako iný druh, ktorý funguje podľa iných princípov správania sa. Je to absurdné, bolo by nemožné odhadnúť kedy nastáva tá chvíľa keď dieťa začína fungovať podľa princípu "dospelých". Pravda je oveľa jednoduchšia: deti sú ľudské tvory, ktoré sa chovajú podľa tých istých princípov ako ostatné ľudské tvory. Tak ako aj my ostatní, reagujú oveľa lepšie na milosť, trpezlivosť a pochopenie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára