Spať osamote - veľký cieľ XX storočia?

     Ako som už spomínala, dieťa ktoré v minulosti neprotestovalo ihneď by ťažko prežilo. Tie, ktoré prespali v kľude celú noc dobrovoľne a spontánne, pred xy rokmi vymreli (dobre, možno nie všetky. Ak ste jednou z tých, čo im dieťa prespí každú noc celú počas prvých dvoch rokov jeho života spontánne a bez akejkoľek vyplakávacej metódy, tak vám gratulujem a v mene nás, obyčajných matiek s deťmi bez nadprirodzených schopností vás prosím, aby ste za tento zázrak boli vďačné a neoznamovali nám ho ako samozrejmosť. To je to, čo potom podráždených a nevyspatých rodičov privádza k rozhodnutiam, ako sú napr. nechať dieťa vyplakať).

     Žiadne metódy a žiadne mýtusy. Ako vždy tak aj teraz chcem dosiahnúť len jedinú vec: zamyslenie sa...nad úplne logickými vecami, ktoré ale bohužial zanedbávame pretože sme príliž zaneprázdnení používaním rôznych prevychovávacích metód určených deťom. A čo ak máme ten istý problém ako naše plačúce deti? Prečo ho u dospelého berieme ako samozrejmosť, za čosi úplne normálne, zatial čo u dieťaťa je to problém ktorý treba riešiť, najlepšie čo najskôr?

Noc je chvíľa nebezpečenstva, takto to máme geneticky zakódované. Naše gény nás navnadzujú byť v strehu keď sa cítime ohrození. Necítime sa bezpečne na cudzích miestach, lepšie sa nám spí s našim partnerom ako bez.

Predstavte si, že ste v nejakom malom opustenom mestečku a zmeškali ste posledný vlak. Je polnoc a prvý ranný vlak pôjde o šiestej. Musíte prečkať na stanici. Teraz si predstavte rôzne situácie: a) ste úplne sama b) cetujete sama ale na stanici je za tucet mladých skautov, dve rodiny s deťmi a traja starší ľudia ktorí tiež zmeškali vlak c) na stanici ste vy a banda nepríjemných a otravných opilcov d) cestujete s manželom a vašimi dvoma kamarátmi. Myslíte si, že v každej z týchto situácii prežijete noc s rovnakou ľahkosťou?


     Sebastián ma 10 mesiacov a "veľmi zle spí". Plače 20 krát za noc, chce byť stále na rukách. Noci sú stále viac a viac náročnejsie. "Nenechajte s vami manipulovať inak to neprestane nikdy" -kazdý vraví- "nechajte ho vyplakať, naučí sa." 
a) Dnes má otecko nočnú, mamička si teda Sebastiána vezme k sebe, aby jej nebolo smutno (že je mamičke bez otecka smutno, nad tým sa nepozastaví nikdy nikto, je to normálne, to len dieťa manipuluje a je rozmaznané keď sa bojí byť v izbe samo).
b) Mamička bola ukázať Sebastiána vzdialenej rodine na dedine. Vracajú sa posledným spojom, nestihnú však vlak na ktorý mali prestúpiť. Všade samá tma a prázdnota. Evička (dajme tomu že mama sa volá Evička) vidí v diaľke benzínku, a tak sa tam vyberie na obhliadku. Bohužiaľ na benzínke zistí, že v okolí nie je žiaden hotel, preto sa rozhodne ostať tam, predsa len sa jej to zdá bezpečnejšie. A tak si tam nervózne sedí a pevne drží Sebastiána. Okolo druhej sa tam objaví najskôr neplnoletý pofidérny chlapec, kupuje lepidlo...o pol hodinu na to ten istý kradne nenápadne pivo (Eva si to síce všimla ale neodváži sa nič predávačovi povedať). Okolo pol štvrtej prichádza banda podnapitých motorkárov. Jeden z nich sa snaží priblížiť k Eve a má hlúpe narážky. Ostatní sa smejú a odhovárajú ho: "Nevidíš že pani už jedno decko má?! Daj si radšej pokoj!"...
     Evička práve prežila najpomalšie 4 hodiny jej života. Celý čas nespustila oči z dverí a Sebastiána pri sebe držala ako kliešť.
Kto mal teraz problém zaspať? Určite to nebol Sebastián. V náručí svojej mamy na neznámom mieste plnom cudzích divných ľudí a hluku sa Sebastián cítil istejšie ako doma, vo svojej vlastnej izbe, vo svojej vlastnej postieľke.

     Je to tak, akoby nás dnes niekto nútil čeliť rôznym situáciám ktorých sa bojíme, alebo v ktorých sa cítime neisto. 
     Dajme tomu, že pre niekoho je nočná železničná stanica strašidelným miestom, a vašemu partnerovi sa to zdá hlúpe a smiešne, preto na miesto toho, aby v noci cestoval s vami a dával vám pocit istoty, vás tam každý večer odnesie a nechá osamote. Môžete vy plakať, kričať, báť sa koľko len chcete. Je to pre vaše DOBRO, musíte si zvyknúť, veď na stanici nič strašidelné nie je. Po 3-5 nociach strávených na stanici, sa možno už tej strašidelnej stanice báť nebudete, dokonca ani tých "bubákov" (rôznych individuov ktoré tam postretávate). Ale nie som si istá, či váš vzťah k partnerovi ostane stále tým istým, ako pred tým.

Pre malé dieťa je mama Superman. Je to jeho ochránca, nikto nad ňou nezvíťazí, je to jeho všetko.

No nie je to krásny pocit, mama?