Často sa stáva, že počúvate slová ako "to dieťa nič neje" prípadne "malo
by jesť viac", ktoré sú naviac sprevádzané divnými pohľadmi akoby to
bola vaša chyba. Nie je potom divu, že sa často trápite nad tým, že vaše
dieťa "málo" papá, že to, čo mu s láskou pripravujete mu "nechutí" a
vytrvalo odmieta. Ste potom ochotné vymyslieť možné aj nemožné, aby to
vaše dieťatko začalo jesť, aj za cenu všetkých sĺz sveta...
Isté
je len to, že vy ste dospelá osoba, obdarená inteligenciou a rôznymi
skúsenosťami; že počítate s podporou vašej rodiny a priateľov (ktorí sú v
tomto "boji s potravou" najskôr na vašej strane); že viete, že vaše
dieťa je momentálne stredobodom vášho života, ale nie jediným bodom vo
vašom živote.
Poznáte svoju minulosť, predstavujete si budúcnosť,
máte rôzne záujmi a možno aj prácu. Máte (či už správne alebo nie) úplne jasné vysvetlenie na to, čo robíte a prečo to robíte. Veľmi dobre viete, prečo nútite
svoje dieťa jesť (aj keď možno neviete, prečo ono jesť nechce) a ak
vás táto situácia občas privádza do zúfalstva, viete, že je len
dočasná a že to robíte pre jeho dobro. Máte nádej, že sa to čoskoro
skončí a dieťa začne jesť podľa vašich predstáv.
Ale čo vaše
dieťa? Akú má minulosť, aká ho čaká budúcnosť, aké má skúsenosti a aké
sú jeho logické vysvetlenia na to, že ho nútite do jedla? Akých má priateľov? Aké sú jeho nádeje?
Vaše dieťa má len vás. Vy ste jeho všetko.
Ste jeho istota, láska, teplo, ste jeho jedlo. S vami je šťastné. Pri
akomkoľvek probléme či trápení mu neostáva nič iné len zaplakať a vie, že pribehnete vy - to úžasné veľké stvorenie čo všetko to trápenie hneď napraví.
Ak plače, pretože nechce jesť a vy
ho aj napriek tomu nútite, nerozumie tomu, čo sa práve deje. Nevie, či zjedlo
viac alebo menej ako je napísané v knihe, alebo ako povedal pediater. Nevie, či zjedlo menej ako susedova dcéra. Nikdy nepočulo o vápniku, železe či vitamínoch.
Mnoho
kníh a časopisov sa venuje téme detského "nechutenstva". Aj príbuzní
či priatelia veľmi radi poradia čo robiť, aby dieťa jedlo viac. Tieto
názory sa často nezhodujú a občas si dokonca aj protirečia. Následné rozdiely
sa väčšinou rodia na základe odpovedí na dve otázky, ktoré si autor
položil:
1) Stravuje sa dieťa dostatočne, alebo by malo jesť viac?
2) Je dieťa obeťou, alebo je príčinou tejto situácie?
Tí,
čo predpokladajú že "deti čo nechcú jesť" by mali jesť viac, prikladajú
tejto situácii rôzne príčiny a navrhujú teda, rôzne riešenia:
1. Disciplína. V podstate je to chyba rodiča, ktorý si zle vychoval dieťa a nechal ho presadzovať si svoje.
2.
Marketing. Dieťa nechce jesť pretože ste mu nedokázali poriadne
"predať" produkt (jedlo). Mali by ste mu dať jesť v kľudnom a ničím
nerušenom prostredí, v maľovanom tanieriku a poháriku s detskými
obrázkami...
3. Kreatívna kuchyňa. Dieťa sa pri jedení nudí a preto
mu treba pripravovať pestré a farebné jedlá, v tvare Mickeymousovej
hlavy napriklad...
4. Fizioterapia. Je potrebné dieťaťu od narodenia masírovať líčka aby sme "stimulovali" prežúvacie svaly.
5. Laissez-faire (nechať ho robiť čo chce). Netreba dieťa nútiť ale nechať ho tak a ono postupne začne jesť viac.
Nesúhlasím
so žiadnou z týchto teórií. Najbližšia mi je tá posledná,
(laissez-faire) ale s malým, no podstatným rozdielom: neverím, že ak
dieťaťu necháme voľnú ruku v jedení začne jesť viac, pretože neverím,
že jesť viac naozaj potrebuje. Je samozrejmé, že občas bude jesť viac a
občas menej, ale nebude to tým, že sme ho prestali nútiť.
Myšlienka tohoto článku nemá byť "ako v dieťati vyvolať vysší apetít", ale "ako prejaviť nášmu dieťaťu rešpekt".
Keď
dieťa prestaneme do jedla nútiť, nezačne jesť viac. Bude jesť presne
tak ako do teraz, bude to ale robiť bez kriku, vzdoru a zbytočného plaču.
(ref. č. 14)
1 komentár:
Presne nas problem. Slabe papanie. Uz sa vsak ani nezamyslam nad recami ostatnych co by moje dieta malo jest a kolko. Ako rastie naozaj zacina viac papat aj ked v porovnani s rovesnikmi zje za cely den co oni na ranajky, ale nekricime iba ponukame a kazdy uspech nam robi velku radost.
Zverejnenie komentára