Ako deti premýšľajú - Jean Piaget

Celkom podarená prezentácia troch študentiek v AJ - Teória môjho oblúbenca Jeana Piageta o premýšľaní detí:

(ref. č. 5)

Premeny, prispôsobovanie sa, povery...

Tak ako opice v zoo, aj my, dnešné mamy sme zdá sa stratili schopnosť vychovať naše deti načúvaním nášho inštinktu. Neustále pochybujeme, bojíme sa, siaháme po knihách, pýtame sa expertov... Cítime sa previnilo ked zrazu objavíme úplne opačnú teóriu o výchove. V Európe sa za posledné roky táto teória zmenila niekoľko krát a to celkom radikálne. Najčastejšie sa diskutuje o základných aspektoch ako: ako dlho a ako často kojiť, kde a ako má dieťa spať, kto ho má cez deň strážiť, kedy má začať chodiť do škôlky, ako ho obliesť atď atď... Každá generácia na tieto otázky odpovedala odlišne, a mnohí už vlastne ani nevieme, čo odpovedať. Je správne to, čo robili naši predkovia? Je správne to, čo robíme my? Inokedy sme si zasa istí že robíme správne úplne všetko (a teda prečo sa toľko obávame, či to robíme "dobre"?)...
Jedno je isté, matky spred sto tisíc rokov knihy ani expertov nepotrebovali. Vychovali svoje deti na rukách alebo v kočíku? Spali deti s rodičmi alebo mali vlastnú izbu? Do kedy boli kojené? Kedy začínali chodiť? Ako ich vychovávali k disciplíne a ako ich učili zákazom a príkazom? To už nezistíme, no niečo si logicky môžeme domyslieť. Určite teda nemali ani kočiare, ani detské izby. Môžeme skúsiť odhadnúť ako sa naši predkovia v daných situáciách chovali, čo robili. Môžeme porovnávať rôzne ľudské spoločnosti a vybrať si to, čo podľa nás funguje najlepšie. Ale hlavne, musíme používať naše srdce, pozorovať naše deti a rozmýšlať ako ich spraviť šťastnými.

Boli časy, keď sa deti zavíjali do obväzov ako múmie keď začínali loziť, pretože lozenie bolo považované za niečo strašné. Nie je predsa možné dovoliť, aby sa dieťa chovalo ako zviera. Naší predkovia boli presvedčení, že ich takto odnaučia od zlozvyku a dieťa jedneho dňa začne samo chodiť. Ale nemusíme zachádzať tak ďaleko. Len pár desaťročí do zadu sa zakazovalo ľavákom písať ľavou rukou a nútili ich písať pravou. Určite si všetci uvedomujeme, že dnes, presne teraz, tiež nerobíme všetko správne, a že kladieme dôraz na niečo a zanedbávame niečo iné nad čím naši potomkovia budú pohoršovane krútiť hlavou.

Všetky činy zvierat majú prispôsobivý charakter, to znamená potrebný na prežitie. Keď vidíme zvieraciu mamu niečo robiť, je nám jasné, že k niečomu to potrebné asi bude, že si proste nezmyslela že svojho potomka rozmazná. Ak sa behom rokov vlastnosti zvierat menili, nebolo to preto, že si povedali "chce to zmenu" ale preto, že nejaká mutácia zmenila ich správanie, a ak mali prežiť, museli sa prispôsobiť (povedané veľmi zjednodušene...boli to pravdepodobne zložité mutácie trvajúce milióny rokov).
Naopak, prvá matka ktorá nechala svoje dieťa plakať, kojila pozorujúc čas, alebo mu dala nejaký amulet to najskôr urobila z nejakého rozhodnutia, ktoré nemá nič spoločné s génmi. Môže byť, že to urobila náhodou, alebo to bolo zámerné a z nejakého presného dôvodu. A tak možno práve vďaka tomuto činu si myslíme, že to niečo je dobré pre naše dieťa, alebo pre rodičov, alebo že je to božia vôľa či iná filozofická teória.

Mnoho krát veľa rodín robí tú istú vec, ale z odlišného dôvodu. Niektorí rodičia nechajú svoje dieťa plakať aby si roztiahlo pľúca, iní aby ich dieťa malo silnejší charakter, další aby si to malé uvrieskanča nezvyklo presadzovať "to svoje". Niekto daruje dieťaťu červenú šnúrku aby mu neprišlo z očí, iný preto, aby poukázal do akej skupiny dieťa patrí a iný zasa preto, že sa mu to páči. Všetky tieto nápady sa rozširujú rýchlosťou svetla bez toho, či fungujú alebo nie. Dôležité je, ako ich vynálezca dokáže presvedčiť čo najviac rodičov.

To, ako kazdý živý tvor vychováva svojho potomka je veľmi individuálne u každého druhu a prispôsobené vlastným potrebám. Bolo by smiešne pokúsiť sa vysvetliť srnke, aby bola "dobrou matkou" a trávila so svojim potomkom viacej času, alebo povedať ovci aby za sebou nevláčila stále celú svoju "family" pretože sa musia naučiť samostatnosti. Asi tak smiešne ako mnoho už dávno prekonaných mýtusov, ktoré ešte stále denne počúvame.

(ref. č. 1)

Etika nie len u dospelých...

Prečo udrieť dospelého človeka sa nazýva nasilným činom, zatiaľ čo udrieť dieťa je výchovná metóda? Podnikateľom nie je dovolené mlátiť svojich zamestnancov, aj keby to možno mohlo zvýšiť produktivitu...alebo aspoň keď zamestnanec urobí chybu, jedna facka by na škodu určite nebola aby si zapamatal, že urobil zle a neopakovalo sa to...? Taktiež nepoužívame metódu týrania, aj keby to možno pomohlo výrazne znížiť kriminalitu. V reštauráciách neprikazujme jednotné menu s kontrolovanými hodnotami aj napriek tomu, že by výrazne znížilo cholesterol a prospelo zdraviu návštevníkov.

Nie. Nič takéto sa u dospelých nerobí. Sú veci ktoré sa robia alebo nerobia z princípu, bez ohľadu na to, či by mohli fungovať alebo nie.

Áno, vďaka niektorým metódam naše deti jedia lepšie, spia viac alebo nás poslúchajú na slovo...ale nemôžeme ich preto využívať. Nie preto, že dané metódy sú zlé alebo zbytočné, ani preto že vytvárajú rôzne psychické traumy. Niektoré metódy ktoré budú na tomto blogu kritizované sú účinné, dokonca aj nevinné. Ale sú veci, ktoré sa jednoducho z princípu nerobia. Nemôžeme sa pozerať na výsledok ako taký bez toho, aby sme sa poriadne zamysleli nad metódou, akou sa k nemu máme dopracovať...

Ako na detskú nespavosť podľa Dr. Estivilla

Počúvam stále častejšie odporúčania prečítať si knihu "Čo robiť, ak vaše dieťa nespí" od Dr. Edouarda Estivilla. Ľudia ju popisujú ako zázračný spôsob, ktorý do troch dní dokáže "naučiť" vaše dieťa prespať celú noc. Kniha, ktorú som si prečítala, pretože som ju dostala. Počas skoro celého čítania som bola naštvaná a považujem ju nielen za zbytočnú, ale dokonca potenciálne nebezpečnú.  

Navrhovaná metóda je okrem iného presná kópia metódy známeho pediatra Richarda Ferbera, riaditeľa Centra detských porúch spánku v Bostone a môže byť stručne popísaná následovne:

- Pripraviť dieťa na spánok zavedením rutiny, ktorú budete opakovať každý večer (horúci kúpeľ, pyžamo, prečítanie rozprávky...)- Položiť dieťa do postieľky a následne odísť z izby 
- Ak dieťa začne plakať, nechajte ho plakať a chodťe k nemu pravidelne po istých intervaloch, ktoré postupne zvyšujte (napr. najprv k nemu choďte po 3 minútach, potom po 5., potom po 10, a tak ďalej)- Keď vojdete do jeho izby, musíte dieťa ukľudniť bez toho aby ste sa ho dotýkali. V prípade že sa dieťa pozvracialo, čo je celkom bežné, pekne všetko vyčistite, povedzte mu, že je to v poriadku, stále bez toho aby ste sa ho dotkli, a opustite miestnosť. V tejto chvíli, podľa Dr. Estivilla, dieťa pochopí, že plače zbytočne a zaspí. Neviem ako vy, ale ja mám husiu kožu už len pri pomyslení na túto metódu. Moje dieťa plače, kričí od zúfalstva a dokonca aj zvracia, a ja si kľudne čítam v druhej izbe a vrátim sa k nemu až po 5 alebo 10 minutách? Má Estivill poňatie o tom, ako dlho trvá 5 minút? A keď som sa konečne k nemu vrátila, mám ho ignorovať a povedať mu: "Môj milý, aj keď si zúfalý, je mi to jedno, a vraciam sa do mojej izby." 

Takto si mám vybudovať vzťah vzájomnej dôvery? Existuje mnoho rodičov, ktorí nedokázali čeliť tomuto stresu a opustiť plačúce dieťa (nehovoriac o strese dieťaťa!) a podľahli, dokonca s pocitom viny za to, že nie sú dobrí rodičia.Samozrejme, dôležitú úlohu hraje aj temperament dieťaťa a nepochybujem o tom, že táto metóda môže v istých prípadoch fungovať, keď má dieťa napríklad pokojnú povahu. Takisto existuje veľa rodičov, ktorí prísahali, že táto metóda vyriešila ich problémy, a že to nebolo tak ťažké, ako sa zdá.  

Existujú ale vedecké poznatky ktoré poukazujú, že účinnosť metódy Ferber alebo Estivill je len dočasná (ak zafunguje) a že problémy sa vrátia po niekoľkých mesiacoch. Rôzne Pediatrické združenia, vrátane austrálskej asociácie pre psychické zdravie dieťaťa (AAIMH), túto teóriu silno kritizujú a v niektorých prípadoch ju považujú za vyložene nebezpečnú.
Ak máte ešte stále pochybnosti, či skúsiť metódu Estivill a či nie, pozrite sa na následujúce video (v prvom videu máme tú česť vidieť samotného Dr. Estivilla: 

(ref. č. 2)

Bude to dieťa rozmaznané?!

Vätšina z nás určite zažila (možno dokonca priamo na vlastnej koži) scénku podobnú tejto...

- Žena čaká u lekára s dieťaťom v kočíku, ktoré po chvíľke začne plakať, preto s ním začne pochodovať tu a tam...dieťa však plače stále viac a viac, jeho mama s ním pochoduje rýchlejšie a rýchlejšie, hádže kočíkom o sto šesť dobreže jej z neho dieťa nevypadne, zatial čo ono začína hystericky kričať a ona je stále viac a viac nervóznejšia... A vy sa v duchu pýtate, prečo ho z toho kočíka nevyberie a nezoberie do náruče...


     Odpoveď bude najskor tá, že jej pediater, svokra, mama, kamarátka či suseda povedala, že to musí vydržať a v žiadnom prípade to dieťa na ruky nezobrať, aby si náhodou nezvyklo a nerozmaznalo sa!
Keby ste sa v tej chvíli s úsmevom prihovorili bábätku vetou "hmm, tento krásavec práve veľmi potrebuje náruč svojej milovanej mamičky, ktorú akýsi kočiar len tak nenahradí", je pravdepodobné, že ho mama v tej chvíli vezme do náručia, nesmelo sa usmeje a možno cez kútik úst ospravedlňujúc sa vysvetlí: "ľudia na mňa zle pozerajú keď ho vezmem, vravia že z neho bude rozmaznanec a ja nikdy nebudem mať kľud, keď mu dovolím aby ma takto manipuloval..."

     Poslúchaním týchto nezmyslov ideme najskôr sami proti sebe, veď náš inštinkt nám pri najmenšom plači nášho dieťaťa vraví "zober ho na ruky", a nie je to náhoda, je to totiž presne to, čo hned aj zaberá. Ak necháme dieťa vynervovať, tak je potom naozaj ťažké ho ukľudniť. Ešte horšie je nechať ho vyplakať sa do bezvládneho nevedomia, kedy už nevládze protestovať a vzdáva sa, únavou zaspáva... Takéto dieťatko stráca dôveru jak v matku tak v seba a stráca chtíč komunikovať, kedže je to zbytočné a jeho potreby sú odignorované.

Stáva sa z neho dieťa opustené, nie samostatné.

Dobré a zlé dieťa.

     Pre niekoho sú deti stvorenia krehké, milé, nevinné a potrebujú čo najviac našej pozornosti a lásky, aby z nich mohli vyrást jedeného dňa dospelí, vyrovnaní a laskyplní ľudia. Pre iných sú deti egoisti, neposlúchajú, sú vypočítavé a manipulujú s nami, preto potrebujú prísnu výchovu, jasné príkazy a zákazy, aby sa zbavili zlozvykov a neboli rozmaznané, mohli sa z nich stať slušní a vychovaní dospelí ľudia. Mladí "neskúsení" rodičia siahajú po knihách (netušiac že vedia viac ako si myslia), ktoré radia rôzne metódy na výchovu detí. Bohužial drvivá vätšina týchto kníh označuje deti za malých tiranov či manipulátorov, ktorých teší robiť zle. Z rodičov robia obete, ktoré sa musia naučit svoje deti ovládať, najlepšie ak začnú čo najskôr, aby ich náhodou nerozmaznali.
 
     Každá kniha by mala mať jasne napísané: "V tejto knihe vychádzame z faktu, že dieťa potrebuje našu pozornosť a lásku" alebo "V tejto knihe vychádzame z faktu, že deti nás využívajú pri každej možnej príležitosti". Aspoň by rodičia vedeli, čo kupujú a mohli si vybrať to, čo súhlasí s ich názorom ohľadne výchovy. Tak isto výber pediatra bez toho aby sme vedeli, ku ktorej strane výchovy sa prikláňa, je niečo podobné, ako spoveď u kňaza bez toho, aby sme vedeli či je katolík či protestant, alebo ako čítanie ekonomickej knihy bez toho, aby sme vedeli či je autor kapitalista alebo komunista.

     Neskutočné množstvo informácií ktoré je novorodič schopný za krátky čas nadobudnúť, nám občas dáva riadne zabrať. Často si tieto informácie protirečia bez toho, aby sme si to čo i len uvedomili. Od susedy, svokry, či kámošky ktorá sa stala mamičkou pol roka pred nami, často počúvame, čo je správne a čo nie. Tak veľa ľudí nám už povedalo, že brať dieťa občas do náručia je dobré, ale nikdy ho netreba brať na ruky keď plače aby si nezvyklo; že materské mlieko je najlepšia výživa ktorú nášemu dieťatku môžeme dať, no po šiestich mesiacoch ho uz dieťa nepotrebuje, je to len zvyk; že biť deti je protizákonné a odporné, ale facka v správny čas robí zázraky...Super! To je ako dať niekomu voľnosť v base! V našej spoločnosti je zlatá stredná cesta tak STRAŠNE obľúbená a extremizmus považovaný za niečo tak strašného... Ale čo keby sme našli zlatú strednú cestu u dospelých? Polícia nikdy nesmie týrať zadržaných, muž nikdy nesmie biť svoju ženu! Zdajú sa vám tieto výroky extrémne? Nemali by sme nájsť zlatú strednú cestičku aj tu, a vyhlásiť niečo ako "občasné týranie istých odsúdených by mohlo len pomôcť", alebo že "ženu v prípade podvodu možete kľudne zbiť"...

     Na tomto blogu nebudem hľadať zlatú strednú cestu, budem vychádzať z faktu, že deti potrebujú našu lásku, rešpekt a pozornosť. Kto nesúhlasí a myslí si, že jeho dieťa je malý tiran a chce nájsť spoľahlivú metódu na jeho "výcvik", môže ďalej surfovať po internete alebo hľadať v knižnici, bohužiaľ takýchto kníh a článkov je habadej.
To, že budem vychádzať z faktu, že deti sú dobré ale neznamená, že som proti rodičom, práve naopak. Iba v teóriách kde sú "deti zlé" existuje táto konfrontácia.