To dieťa nechce jesť I.

Často sa stáva, že počúvate slová ako "to dieťa nič neje" prípadne "malo by jesť viac", ktoré sú naviac sprevádzané divnými pohľadmi akoby to bola vaša chyba. Nie je potom divu, že sa často trápite nad tým, že vaše dieťa "málo" papá, že to, čo mu s láskou pripravujete mu "nechutí" a vytrvalo odmieta. Ste potom ochotné vymyslieť možné aj nemožné, aby to vaše dieťatko začalo jesť, aj za cenu všetkých sĺz sveta...

Isté je len to, že vy ste dospelá osoba, obdarená inteligenciou a rôznymi skúsenosťami; že počítate s podporou vašej rodiny a priateľov (ktorí sú v tomto "boji s potravou" najskôr na vašej strane); že viete, že vaše dieťa je momentálne stredobodom vášho života, ale nie jediným bodom vo vašom živote.
Poznáte svoju minulosť, predstavujete si budúcnosť, máte rôzne záujmi a možno aj prácu. Máte (či už správne alebo nie) úplne jasné vysvetlenie na to, čo robíte a prečo to robíte. Veľmi dobre viete, prečo nútite svoje dieťa jesť (aj keď možno neviete, prečo ono jesť nechce) a ak vás táto situácia občas privádza do zúfalstva, viete, že je len dočasná a že to robíte pre jeho dobro. Máte nádej, že sa to čoskoro skončí a dieťa začne jesť podľa vašich predstáv.

Ale čo vaše dieťa? Akú má minulosť, aká ho čaká budúcnosť, aké má skúsenosti a aké sú jeho logické vysvetlenia na to, že ho nútite do jedla? Akých má priateľov?  Aké sú jeho nádeje?
Vaše dieťa má len vás. Vy ste jeho všetko.
Ste jeho istota, láska, teplo, ste jeho jedlo. S vami je šťastné. Pri akomkoľvek probléme či trápení mu neostáva nič iné len zaplakať a vie, že pribehnete vy - to úžasné veľké stvorenie čo všetko to trápenie hneď napraví.
Ak plače, pretože nechce jesť a vy ho aj napriek tomu nútite, nerozumie tomu, čo sa práve deje. Nevie, či zjedlo viac alebo menej ako je napísané v knihe, alebo ako povedal pediater. Nevie, či zjedlo menej ako susedova dcéra. Nikdy nepočulo o vápniku, železe či vitamínoch.

Mnoho kníh a časopisov sa venuje téme detského "nechutenstva". Aj príbuzní či priatelia veľmi radi poradia čo robiť, aby dieťa jedlo viac. Tieto názory sa často nezhodujú a občas si dokonca aj protirečia. Následné rozdiely sa väčšinou rodia na základe odpovedí na dve otázky, ktoré si autor položil:

1) Stravuje sa dieťa dostatočne, alebo by malo jesť viac?
2) Je dieťa obeťou, alebo je príčinou tejto situácie?

Tí, čo predpokladajú že "deti čo nechcú jesť" by mali jesť viac, prikladajú tejto situácii rôzne príčiny a navrhujú teda, rôzne riešenia:

1. Disciplína. V podstate je to chyba rodiča, ktorý si zle vychoval dieťa a nechal ho presadzovať si svoje.
2. Marketing. Dieťa nechce jesť pretože ste mu nedokázali poriadne "predať" produkt (jedlo). Mali by ste mu dať jesť v kľudnom a ničím nerušenom prostredí,  v maľovanom tanieriku a poháriku s detskými obrázkami...
3. Kreatívna kuchyňa. Dieťa sa pri jedení nudí a preto mu treba pripravovať pestré a farebné jedlá, v tvare Mickeymousovej hlavy napriklad...
4. Fizioterapia. Je potrebné dieťaťu od narodenia masírovať líčka aby sme "stimulovali" prežúvacie svaly.
5. Laissez-faire (nechať ho robiť čo chce). Netreba dieťa nútiť ale nechať ho tak a ono postupne začne jesť viac.

Nesúhlasím so žiadnou z týchto teórií. Najbližšia mi je tá posledná, (laissez-faire) ale s malým, no podstatným rozdielom: neverím, že ak dieťaťu necháme voľnú ruku v jedení začne jesť viac, pretože neverím, že jesť viac naozaj potrebuje. Je samozrejmé, že občas bude jesť viac a občas menej, ale nebude to tým, že sme ho prestali nútiť.
Myšlienka tohoto článku nemá byť "ako v dieťati vyvolať vysší apetít", ale "ako prejaviť nášmu dieťaťu rešpekt".

Keď dieťa prestaneme do jedla nútiť, nezačne jesť viac. Bude jesť presne tak ako do teraz, bude to ale robiť bez kriku, vzdoru a zbytočného plaču.

 

(ref. č. 14)

Materská

Tak toto som vyhrabala spomedzi starých mailov keď som si ich "upratovala". Maminy, obyvlášť tie dvoj a viac násobné, tešte sa :D.

Na materskej tretím rokom cítim sa byť už otrokom. Každé ráno pripravená, že ma čaká dáka zmena, ale večer s hrôzou zistím, že to bol deň zas ten istý: Plienky, hračky, kašičky a dve zlaté detičky.
     Starší o pol šiestej vstáva, pyžamko si dole dáva. Do práce sa s tatom strojí, ten sa toho právom bojí: "Nemôžeš ísť so mnou zlatko, veľa roboty má tatko. Mamička má času more, pozri sa, už vstala hore!" Ja strapatá, pomalá, nočnú som zas ťahala, lebo malý nechcel spať, iba cicík cumľovať. Manžel zdrhá: "Láska idem. Navar niečo, hladný prídem!" Tak bez seba od radosti, začnem plniť povinnosti.
     V ruke nočník, v druhej plienka: "Pozri, v knižočke je lienka! Chvíľu si tu čítaj, seď, malého prebalím hneď." Tvár umytá, zúbky čisté, musia niečo papať iste. Smerujem ich do kuchyne, cestou otvárajú skrine. Šaty, šperky, knihy, spreje, zrazu nič na mieste nie je. Dve stoličky, podbradníky, k tomu svorný krik veliký. Jeden nechce kašu jesť, pritom reve o 106, druhému sa šunky máli a čajík vraj strašne páli.

     Po raňajkách hrôza čistá, na vychádzku oboch chystám. Obliekaciu vojnu zvediem a keď ich už pred dom vediem, pri malom mi nos vykrúti, nervovo sa takmer zrútim! …cítim to aj cez pančuchy, posral sa až pod pazuchy! Druhý pokus upotená, zvládnem ako superžena: do auta ich oboch pútam, "Kam ich dneska zobrať?" hútam. "Už viem, k rieke pri kačičky, to je ten raj pre detičky!"

     Ubieha nám rýchlo cesta, na sedačkách divo vreštia. O hračku sa naťahujú, zvyšných dvesto ignorujú.

     V parku je to čistý des, holub, kačka, mačka, pes - na všetkých sa s chuťou chystá môj dvojročný terorista. Nemôžem ho spustiť z očí, do jazera by hneď skočil. Z kočíka sa rev ozýva, celý park sa na nás díva. Malý mi chce zvestovať, že ho musím pestovať. Na rukách ho teda vláčim, ťahám tašku, kočík tlačím. Na staršieho pritom vrieskam, nech nespadne na preliezkach. Keď lavičku voľnú zbadám, od únavy na ňu padám. A pre moje detičky, vyťahujem čajíčky, mandarínky, keksíky, veď majú hlad veliký.

    Po desiatich minútach, dogebrení sú až strach. Tak oznámim: "Moji milí, výlet sa ku koncu chýli." Cestou domov - radosť veľká, zaspia obe strašidielka. Do postieľok ich vyklopím, varešky sa s chuťou chopím. A pre blaho rodiny, varím zo dve hodiny. Priebežne periem a suším, upratať nestihnem, tuším. A hľa - už sú krpci hore, musím sa mať na pozore, výtržnosti totiž množia, snáď len požiar nezaložia.

     Vo dverách sa manžel zjaví: "Hotový som" smutne vraví. "Daj mi niečo na večeru, to bol zas deň, namôjveru!" Kým papá ja kŕmim deti, umývam riad, zhŕňam smeti. Posťažovať sa mu snažím, že po chvíľke kľudu bažím. Chápavo mi hlavou kýva, do novín sa pritom díva. Vytratí sa nenápadne, na mňa ďalšia šichta padne. Že mal prácu, musím chápať, počujem ho z gauča chrápať. Chalanov do vane súrim, "Zas nestihnem seriál!" zúrim. Mydla, šampónu sa stránia, do postele sa ísť bránia. V pyžamách (mám radosť veľkú) chcú sa hrať a kukať telku. O polnoci, chvalabohu nevidno už ani nohu. Hore je len mamička a kamoška žehlička. O pol druhej zbitá líham, vlasy si zmyť zas nestíham. Sníva sa mi krásny sen, že mám zajtra voľný deň...

Určiť deťom hranice

Určiť dieťaťu jasné hranice je ďalšia moderná "veda" v starostlivosti o deti. Robíme to, ako ináč, pre "dobro dieťaťa". Je veľmi dôležité aby bolo dieťa obmedzované, inak by nevedelo, kde sú hranice. Viete si predstaviť aké by to bolo strašné?
Dieťa bez hraníc by vypichlo oči všetkým kamarátom, zjedlo by 200 cukríkov za 5 minút, hodilo by sa z balkóna. Dieťa bez hraníc by bolo niečo tak hrozné, strašidelné, nechutné ako napríklad...ako napríklad...ako...ako to že sme nikdy také dieťa nevideli? Aké by bolo?

Podľa Schellinga deti, ktoré dosiahnú to čo chcú, sa cítia veľmi smutné a nikdy nemajú ničoho dosť. Rodičia, ktorí deti vychovávajú bez hraníc dosiahnú akurát to, že ich požiadavky sú čoraz väčšie a väčšie. Ďalšia teória s ktorou nesúhlasím. 

"Luciaaa, večera je hotová, prezuj sa do papúč, umy si ruky a šup za stôl!"
"...mmm...mami...ale veď som ti vravela že chcem praženicu..." - "Nevymýšľaj a zjedz tu rybu!"

"Mamiii, máme keksík?" - "Tu máš jablko." - "Ale ja chcem keksík..." - "Keksík nemôžeš, musíš jesť ovocie aby si bola zdravá, tu máš to jablko." - "A nemáme aspoň hrušku?" - "Nie, hrušku nemáme, jedz jablko." - "Tak potom chcem keksiiiiiiiiiiiiik!!!" - "Na! Tu máš ten keks a daj mi už pokoj!"

Prípad Lucie nie je nič desivé. Nič sa jej nestane preto, že si dosiahla "to svoje". Naopak, ak sa jej občas podarí dosiahnúť to svoje zistí, že nie je len maňuškou v rukách rodičov a že si aj ona môže niečo priať, po niečom túžiť, niečo dosiahnúť... Je to potrebná skúsenosť pre vývin jej osobnosti.
...pretože Lucia, tak ako všetky deti, sa musí podriaďovať desiatkám príkazom a zákazom denne.

Lucia len ukázala svoj názor a chcela aby bol rešpektovaný. Za pár rokov sa to naučí robiť bez kriku a trucovania a keď bude dospelá uvidíme, že táto vlastnosť je vlasne pozitívna. Luckina mama dcére prejavuje, že ju má naozaj rada, že ju hodnotí ako človeka a že berie na vedomie jej názory a slová. Takýmto príkladom učí Luciu ako niečo získať.  Mohla jej samozrejme aj na miesto výkriku "Na! Tu máš ten keks a daj mi už pokoj!" povedať kľudným hlasom niečo ako "Dobre, ak upredňostňuješ keksík, nech sa páči keksík" a učiť ju tak veci získavať s eleganciou ;).

Chcem tým povedať, že máme dať naším deťom všetko, o čo si požiadajú? Nie, samozrejme že nie. Ale nie preto, že budú rozmaznané či zle vychované, ale preto, že je to proste nemožné.
Deti bez hraníc neexistujú. Už len fyzické faktory im (ako aj nám dospelím) mnoho vecí nedovoľujú. Naše dieťa nemôže lietať, nemôže stále vyhrávať v hrách nad kamarátmi, nemôže zaistiť aby nepršalo keď chce ísť na kúpalisko... Inokedy mu zasa dávame príkazy či zákazy viac než odôvodnené práve my (alebo si aspoň myslíme, že sú potrebné a odôvodnené, zatiaľ čo v inej rodine na to môžu mať úplne iný názor).

"...musíš chodiť do školy, robiť domáce úlohy, umývať si ruky...nemôžeš jesť veľa cukríkov, musíme ísť na večeru k starým rodičom, nemôžeme ísť do disneylandu pretože na to nemáme peniažky, nepáči sa mi že toľko vysedáváš pred telkou, nemôžeš ísť do mesta na bicykli, pretože tam je veľa áut, nesmieš sa dotýkať zástrčiek, nemôžeme mať psa v tomto malom byte, musíš sa sprchovať atď, atď..."

Keby boli príkazy a zákazy naozaj kľúčom ku šťastiu naších detí a potrebné k úspešnému vývynu ich osobnosti a charakteru ako tvrdia niektorí znalci, tak by boli všetky deti -chudobné či bohaté, štastné a úspešné. Okrem iného, prečo príkazy a zákazy potrebujú ku šťastiu práve deti a bez nich sú nešťastné a chcú stále viac a viac? Sú naozaj od nás tak odlišné? Sme my dospelí šťastní pri neopätovanej láske, kôli dovolenke na ktorú nemôžeme ísť, autu ktoré nemáme za čo kúpiť, malému bytu? ...alebo sme šťastní, keď sa nám niečo po čom túžime podarí získať?

Ako si môžeme byť istí, že chýbajúce hranice robia deti nešťastnými?

Predstavme si, že Janko pokreslil časopis. Jankovi rodičia zásadne nekričia. Celý natešený im ho prinesie ukázať. Jeden deň sa usmejú, pochvália ho za krásnu kresbu. O deň na to prinesie Janko ďalší pokreslený časopis, rodičia na to nepovedia nič. Iný deň mu povedia kľudným hlasom "nekresli už po ňom Janko, to už stačí", ďalší deň keď Janko siahá po farbičkách mama povie "nekresli po tom časopise Janko, to sa nerobí" a vezme mu ho.

Možno si pomyslíte, že sú Jankovi rodičia nestáli, a ako má Janko pochopiť čo môže a čo nie, bez pevnej ruky a názoru. Jeden deň Janko totiž pokreslil prečítaný časopis, ktorý jeho mama už aj tak chcela vyhodiť. Ďalší ďeň bol ocko tak unavený z práce, že si ani neuvedomil, že mu Janko niečo ukazuje. Iný deň to bol časopis, ktorý chcel otec ešte dočítať a ďalší deň to bol časopis do zbierky, na ktorej si Jankova mama tak veľmi dáva záležať.
Aj väčšina z nás by určite odpovedala odlišne (nestálo?) podľa aktuálnej situácie, nálady či obáv danej chvíle.

Táto "nestálosť" je skor schopnosť prispôsobiť limity situácií, a nazýva sa FLEXIBILITA. Je to vlastnosť, ktorú sa tiež oplatí naše deti naučiť.

Deti, spoločná posteľ a sex

Je mnoho teórií s ktorými nesúhlasím, a táto je jedna z nich:

Podľa dr. Ferbera, dať dieťa do spoločnej postele môže slúžiť ako prostriedok na vyhnutie sa sexuálnemu styku s partnerom. Podľa jeho názoru partner, ktorý tak koná, využíva dieťa, aby nemusel čeliť riešeniu partnerských problémov.

Často sa stretávame s podobnými názormi. Mnoho ľudí si myslí, že spanie s dieťaťom v spoločnej posteli ničí partnerský sexuálny život. Nie je tomu veru tak. Keď deti spia, majú hlboký spánok. Je samozrejmé, že sa dieťa môže kedykoľvek prebudiť, ale to isté sa môže stať, aj keď spí vo svojej vlastnej izbe a ak nepribehnete hneď, čoskoro môže začať poriadny plač a krik.

Typ komentov ako ten, že spoločné spanie slúži ako prostriedok na vyhnutie sa sexuálnemu styku s partnerom, je jednoducho urážajúci. Samozrejme, že existujú problémové manželstvá...prečo je to ale to prvé, čo mnohých neprajníkov pri myšlienke na dieťa spiace s rodičmi napadne??? Prečo nikoho nikdy nenapadne opak? (Ak existujú problémy medzi matkou a dieťaťom, dať manžela do spoločnej postele môže slúžiť ako prostriedok na vyhnutie sa kontaktu s dieťaťom ktoré ho tak veľmi potrebuje...rodič, ktorý tak koná, využíva manžela na to, aby nemusel čeliť problému ktorý má s nadviazaním putovej väzby s dieťaťom...).

Je to urážajúce nie len pre matku (ktorá je obvinená, že netúži po svojom parnerovi), ale aj pre otca. Ak sa chce niekto sexuálnej intimite vyhnúť, stačí jedna typická veta ako napr. "bolí ma hlava". Ak je parner úplne normálny, určite to pochopí. Ak je nechápavý či nedajbože násilný, tak mu ani dieťa v posteli zábrany robiť určite nebude.

Nie je potrebné nikomu vysvetľovať, že deň má mnoho hodín a byt, či dom rôzne miestnosti...to je snáď jasné úplne každému...
Ak sa niekomu nedarí udržať si sexuálny život, nie je to určite chyba dieťaťa a ani spania v spoločnej posteli.

Snáď bude čoskoro koniec aj tomuto ďalšiemu nezmyselnému mýtusu, ktorému sa neprajníci pri myšlienke spoločného spania s dieťaťom tak veľmi (zbytočne) tešia ;).



(ref. č. 1, 13)

Šťastné a veselé!

Ako to s tým spánkom vlastne je...?

Jeden z častých mýtusov ktoré experti vyhlasujú je, že šesť mesačné dieťa má už vedieť prespať celú noc, samé, vo svojej postieľke, v tme a na jeden ťah 11 až 12 hodín (dr. Estivill). Niečo veľmi podobné prehlasuje aj Hollyer a Smith, akurát že pre nich je toho schopné už dieťa trojmesačné. Nikde ale vo svojich knihách nepopisujú, odkiaľ tútu informáciu majú a či je nejak podložená. Automaticky veríme, že "normálne" deti prespia ako troj alebo šesť mesačné 11 alebo 12 hodín... Určite nie ako dvoj- alebo desať mesačné, 8 či 13 hodín... Taktiež vyhlasujú, že deti, ktoré nemajú tento "normálny" režim majú "poruchy spánku" ktoré je nutné čo najskôr vyriešiť, inak budú mať "veľmi negatívne následky" ako: ľahký plač, popudlivosť, zlá nálada, nesústredenie sa, závislosť na druhom, možné problémy s rastom, problémy v škole, neistota, hanblivosť, zlý charakter. Ani tu, samozrejme, neprikladajú žiadne vedecké štúdia, ktoré by potvrdzovali tieto vyhrážky. Ale keby napísali pravdu, sotva by bol niekto ochotný použiť túto "liečbu". No a aby bol záver úspešný a predaj knihy zaručený, je potrebné väčšinu čitateľov presvedčiť, že ich "anormálne" dieťa sa neuzdraví, pokiaľ si túto knihu neprečítajú a samozrejme je potrebné robiť všetko tak ako je tam napísané a nerobiť to, čo tam napísané nie je.

Prikladám niečo o vedeckom výskume, ktorý po dlhom hľadaní objavil pediater C. Gonzales. Tento výskum je asi najbližší teórii, podľa ktorej majú "normálne deti" prespať celú noc na jeden ťah:

Bol vykonaný Anders(om) a publikovaný v prestížnom severoamerickom medicínskom časopise v roku 1979. Anders filmoval počas celej noci dve skupiny detí, dvoj a deväť mesačných. Zistil, že celú noc prespí 44% dvoj mesačných, a 78% deväť mesačných detí. Neupresňuje, či sú deti kojené alebo nie, ale vzhľadom na túto éru v Amerike je najpravdepodobnejšie, že nie. Všetky pozorované deti spia osamote vo svojej postieľke.

Je jednoduché predstaviť si, čo si mysleli tí, ktorí si túto štúdiu prečítali. Najskôr niečo ako: 78% detí sú predsa "skoro" všetky deti, takže v deviatich mesiacoch by malo naše dieťa prespať celú noc!

Ale nie je tomu tak. Ostáva 22% "normálných detí", ktoré celú noc NEPRESPIA, a to pri umelom mlieku a spaní osamote. Pozrieme sa na tieto štúdie ale ešte z bližšia: čo pre dr. Andersa znamená prespať celú noc? "Dieťa ostalo v postieľke od polnoci do piatej rána."
To znamená:
- že ak sa dieťa prebudí ale neplače, alebo plače ale ostáva v postieľke (rodičia ho v nej nechajú, same z nej predsa nevylezie), tak "prespalo celú noc". Popravde, podľa video záznamov prespalo od polnoci do piatej bez prebudenia len 15% dvoj mesačných detí a 33% deväť mesačných.
- že ak sa dieťa zobudí o 23.45 alebo o 5.15 - tiež prespalo celú noc, napriek tomu že dieťa napr. od 22.00 hod. do 23.55 hod. rodičia nosili na rukách aby ho uspali.

Koľko detí teda prespí od kedy ich uložíte až do rána, úžasných 11-12 hodín ako píše dr. Estivill naozaj? Nuž, to sa veru nedozvieme, pretože rodičia v tomto výskume svoje deti tak dlho v postieľke nenechávali. Najdlhších bolo 10,5 hod, a iba 6% dvoj mesačných a 16% deväť mesačných detí ich prespalo. 84% "normálných detí", ktoré spia vo vlastnej izbe a nie sú kojené, neprespalo celú noc! Kojených detí by teda bolo určite viac.

Ozaj, kto určuje to, čo je "normálny spánok"? Pretože podľa vedeckých výskumov spí "normálne" iba 15% nekojených detí (kojených ešte menej)... Prečo teda experti ako Estivill vyhlasujú, že tie deti ktoré tak dlho nespia, majú problémy so spánkom? No pretože inak by sotva nejaká matka podstúpila jeho vyplakávajúcu, tak neprirodzene hroznú prevýchovu, keby tomu neuverila...


(ref. č. 1, 12) 

Behavioristická výchova

Behaviorismus je jedna z početných teórií minulého storočia. Ako teória má svoje silné stránky a jej aplikovanie je, zdá sa, účinné pri liečení niektorých pacientov. Nechcem polemizovať nad behaviorismom ako takým, len nad použitím jeho formy pri výchove detí.

Jedným z "otcov" behaviorismu bol Skinner, severoamerický psychológ, ktorý pozoroval zákon efektu u potkanov v tzv. "Skinnerových boxoch". Tieto boxy mali jednu páčku a otvor a za každým, keď sa otvor potkanovi podarilo otvoriť, dostal jedlo. Potkany sa naučili otvárať box stále častejšie aby obdržali jedlo. Keď ho po každom otvorení prestali dostávať, zo začiatku potkany otvárali box páčkou freneticky, no postupne menej a menej, až prestali úplne - zaniklo teda isté správanie sa. Ak chceme zánik urýchliť, dá sa použiť negatívna podpora - po každom dotyku páčky sa vyšle elektrický šok.

So svojimi boxmi, potkanmi a trpezlivosťou sa Skinner dozvedel o správaní potkanov v zajatí mnoho (nikdy ale neskúmal potkany ktoré majú voľnosť). Došiel k záveru, že jeho objavy by sa mohli aplikovať na ľudí a že niektoré správania by mohli byť "upravené" vďaka adekvátnej podpore. V roku 1948 napísal fikciu Walden Two, kde profesor filozofie Castle dáva otázky zakladateľovi komunity menom Frazier, pri návšteve a prehliadke priehľadných krištálových boxov. V každom z nich je jedno malé dieťa, bez oblečenia len v plienke. Castle vyzvedá či rodičia môžu vidieť svoje deti, na čo Frazier odpovedá že áno, kedykoľvek len chcú - ak sú teda deti zdravé. Tieto deti sa hrajú, usmievajú, spia a vídavajú rodičov niekoľko minút do dňa. Neplačú skoro nikdy, len keď sú choré. Vlhkosť a teplota ich kabín je stále kontrolovaná, vďaka čomu nepotrebujú oblečenie. (V reálnom živote je tejto kabíne najviac podobný inkubátor, v ňom ale deti plačú, preto sa dávajú matkám čo najviac do náručia: zistilo sa, že takto priberajú viac, sú menej chorľavé a ich srdcová frekvencia a dýchanie sú stabilnejšie). Vo Walden Two ale Castle akceptuje, že tieto chúďatá opustené sú vlastne úplne štastné a bezstarostné, dokonca sa pýta, ako ich teda pripravujú na život,  nie je predsa možné do nekonečna ich od rôznych nepríjemných situácií a frustrácií chrániť. Frazier vysvetľuje, že ich na to pripravujú postupne, aby si vytvorili toleranciu krok za krokom, počas vývoja dieťaťa, až pokiaľ je dostatočne silné, aby rôzne frustrácie zvládlo. Neskôr na otázku prof. Castla "ako sa takáto tolerancia vytvára" Fraier vysvetlí: "napríklad naučením detí aby si postupne zvykali na stále viac a viac bolestivé šoky".

Toto prekvapujúce vyhlásenie o sistematickom tíraní nevyvolá v knihe ani len minimálny koment u ostatných návštevníkov. Následne Frazier odhaľuje ďalšiu, tentokrát menej extrémnu metódu: Keď sa deti po dlhej prechádzke vrátia domov, sú vyhladované a unavené a očakávajú večeru. Na miesto toho ale musia absolvovať lekciu autokontroly.

Nikdy sme nepočuli žiadneho učiteľa, doktora či psychológa radiť aby sme deťom dávali elektrické šoky. Ale podobné rady tej druhej počúvame neustále: nechať dieťa čakať, zatiaľ čo plače, alebo nás o niečo žiada; naučiť ho potlačovať jeho túžby; tolerovať frustrácie; oddiaľovať čas medzi kojením...

Poniektorí si teraz možno pomyslia, že je veľký rozdiel medzi elektrickým šokom a chvíľou čakania pred večerou. Pre Skinnera je to ale to isté, sú to rozdielne príklady tej istej metódy.

Je samozrejmé, že sa žiadnemu dieťaťu nič nestane, keď bude čakať 5 minút na večeru. Stane sa mu to tisíc krát počas jeho detstva, prirodzeným spôsobom. Bude mať hlad, ale večera ešte nebude hotová. Bude chcieť vidieť v telke rozprávku, ale tá začína až o hodinu, musí čakať. Nevie sa dočkať na darčeky, no musí počkať do vianoc. Nič z toho určite dieťaťu nijako neuškodí. Asi tak, ako mu (natrvalo) neuškodí náhodné jemné kopnutie elektrickým prúdom.
To, čo je v týchto výchovných metódach škodlivé, nie je metóda ako taká, ale naša motívácia čo nás k nej privádza. Je rozdiel keď sa dieťa nechtiac dotkne elektrického káblu a je iné dávať mu jemné elektrické šoky aby sa naučilo odolávať frustráciám. Je rozdiel keď sa dieťa udrie pri hraní a je iné, keď ho udrie rodič. Je rozdiel byť hladný a myslieť si "musíme čakať na strýka Libora" a je iné myslieť si "mohli by sme už kľudne večeriať ale nemôžeme, pretože moji rodičia sa vyžívajú v zákazoch či nezmyselných pravidlách". Ja osobne by som teda nerada zanechala takéto spomienky v mojich deťoch.
Keď nám doma vypadne elektrika na hodinu, nikto z nás sa nezblázni a každý si myslí, že sa stalo niečo neočakávané. Ale sedeli by sme tak isto spokojne pri sviečkách keby sme vedeli, že nám elektrárne vypli na hodinu prúd, aby sme sa naučili znášať naše frustrácie a zaobísť sa bez prúdu? Nemôžeme vedieť, či to elektrárne naozaj nerobia z druhého dôvodu, ale automaticky to vylučujeme. Prečo by toto niekto robil dospelému? Prečo by nás niekto mal takto nepríjemne otravovať aby nás naučil čeliť našim frustráciam? Veď to sa predsa robí len deťom!



(ref. č. 1, 4) 

Korene hrôzy už v kolíske (podľa Alice Miller)

Každý diktátor, vrah, terorista, či ktokoľvek iný kto nám naháňa husiu kožu bol bez výnimky dieťaťom, ktoré bolo kedysi hrozne ponižované a muselo úplne poprieť svoje pocity kompletnej bezmocnosti. Toto radikálne odmietnutie spôsobilo utŕpenie a vnútornú prázdnotu, a mnohé z týchto bytostí, zastavili vývoj vrodenej schopnosi súcitu. Ničenie ľudských životov, vrátane ich vlastných, nepredstavuje žiaden problém.

Dnes môžeme nájsť na internete škody spôsobené mozgu u bitých detí alebo u detí o ktoré sa nikto nestará. Početné vedecké články o výskume mozgu, okrem iného aj tie od Bruce D. Perry-ho (psychiater), poskytujú cenné informácie týkajúce sa tejto témy.

Podľa názoru Alice Miller a vo svetle jej výskumu týkajúceho sa detstva krutých diktátorov ako Hitler, Stalin, Mao a Ceausescu, sú terorizmus a nedávne útoky presnou ukážkou toho, čo sa deje pod rúškom výchovy miliónov a miliónov detí na celom svete, no spoločnosť sa bohužiaľ tvárí, že za to nie je zodpovedná.

Spomeňme si, ako sme sa cítili 11. septembra 2001… Všetci sme boli zdesení a cítili sme hrôzu. Napriek tomu aj naďalej zanedbávame vzťah medzi detstvom a terorizmom.


Podľa štatistík (Olivier Maurel, Foot, Beach edícia 2001) viac ako 90% svetovej populácie ešte stále pevne verí, že biť detí je potrebné pre ich dobro. Práve vďaka tomuto postoju sme takmer všetci v detstve utrpeli poníženie a ani si neuvedomujeme jeho krutosť. Dnešný terorizmus poukazuje na dôsledky sankčného systému, v ktorom sme vyrastali. Hrôzu terorizmu môže každý vidieť v televízii, ale hrôzu spojenú s detským ponížením, čo tak veľa ľudí po celom svete vo svojom detstve zažila, sa len málokedy objaví v médiách. Všetci sme sa naučili už od mala potláčať utŕpenie, ignorujeme pravdu a popierame absolútnu bezmocnosť ponížovaného dieťaťa. To všetko len kôli nenásitnej túžbe dospelého človeka po moci.

Neprichádzame na svet s úplne vyvinutým mozgom: ten sa vyvíja v prvých rokoch života. A všetko to, čo sa deje s dieťaťom v priebehu tohto obdobia, dobré či zlé, na ňom často zanecháva nezmazateľnú stopu. Náš mozog si zachováva emocionálnu pamäť ale bohužiaľ nie nevyhnutne mentálnu - všetko to, čo sa s nami stalo. Ak dieťa nemá na svojej strane niekoho, kto sa mu venuje, na koho sa môže kedykoľvek obrátiť, naučí sa zvelebovať to, čo videl: pokrytectvo, nevedomosť, nevšímavosť, krutosť či brutalitu. Dieťa sa učí napodobňovaním a nie pochopením dobre myslených rétorik, ktoré sa mu snažíme vnútiť. V dospelosti sa potom človek často dopúšťa (chtiac či nechtiac) rovnakých vecí, ktoré utrpel a ktoré mu sú tak známe z jeho vlastného detstva.

Bohužiaľ, väčšina z nás odmieta vidieť vzťah medzi príčinou a dôsledkom, pretože by to vyžadovalo priznanie vlastnej boľavej skúsenosti, ktorú tak poctivo potláčame a maskujeme. Radšej sa budeme pevne držať stratégie z detstva a pretrvávať v jej popretí.

Udalosti, ktoré sme zažili ale poukazujú na to, že nadišiel čas, aby sme pochopili že už nie je možné takto ďalej pokračovať. Mali by sme sa zbaviť starého tradičného systému, ktorý je zameraný na trestanie a odplaty, prestať maskovať naše reakcie na výchovu. Ani videokamerou v školách sa problém nevyrieši. Násilie, ktoré deti prinášajú do školy, sa naučili od svojich matiek už vo veku jedného roka a pol aj skôr. Podľa prieskumu, ktorý sa uskutočnil vo Francúzsku, sa 89% matiek priznalo, že začali biť deti po rukách vo veku 1,8 roka v priemere. 11% si nemohlo spomenúť na presný vek, ale žiadna matka nepovedala, že nikdy svoje dieľa neudrela (tento prieskum je starý cca 10 rokov, pevne verím, že dnes je tomu inak).
Je potrebné otestovať iné formy komunikácie s deťmi, ako tie, na ktoré sme zvyknutí a zamerať sa na vzťah rodiča a dieťaťa, ktorý nepovedie k ďalšiemu ponižovaniu. Potrestaním dieťaťa môžeme možno dosiahnúť koniec neposlušnosti, ale nemôžeme vymazať účinky, ktoré na ňom poníženie spôsobí. Obracajú sa neskôr aj proti spoločnosti.

Deti na ktoré sa neustále kričí alebo sú ponižované v útlom veku, sa neustále bijú či hádajú, pretože iný spôsoby komunikácie nepoznajú. Učenie pokoja a rešpektu začína už v kolíske. To je dôvod, prečo je výchova bez násilia tak dôležitá.

Je najvyšší čas, aby sme sa prebudili z nášho dlhého spánku. Sme dospelí a nie sme už vystavení nebezpečenstvu ponižovania, ako to mnoho z nás v detstve zažilo, strach bokom. My dospelí sa môžeme naučiť prestať ignorovať to, čo je úplne jasné. Naše telo to aj tak vie. Pochopiť našu minulosť nám pomôže vyhnúť sa použitiu neefektívnych stratégií vo výchove naších deťí a neostať pritom citovo slepými. Máme možnosť poučiť sa z vlastných skúseností a hľadať nové a kreatívne riešenia konfliktov. Dlhujeme to našim deťom.


 (ref. č. 11)

Zmenilo sa niečo?

Deti vychované s láskou a rešpektom sú milé a majú voči ostatným rešpekt. Nie vždy, samozrejme, ale vačšinou áno. Je to ich prirodzená tendencia, pretože pre človeka je  spolupráca s ďalšími členmi skupiny tak prirodzená, ako je prirodzené chodiť či rozprávať. Aby sme u detí dosiahli agresivitu, musíme ich nejakým spôsobom "zviesť z cesty prirodzeného vývoja". Deti "vychované" vreskom - vrieskajú. Deti "vychované" bitkou - zväčša bijú. Výborne popisuje správanie sa a reakcie rôzne vychovaných detí vo svojom výskume 20 člennej detskej skupiny (1-3 r.) Bowlby v knihe A secure base.

Dr. Alice Miller vo svojej knihe Pre tvoje vlastné dobro rozoberá výchovné názory a rady nemeckých pedagógov XVIII a XIX storočia. Miller(ová) vysvetľuje, že (neohláseným) cieľom tejto metódy je vychovať poslušných poddaných a že daný systém "výchovy" pomáha vysvetliť tak veľký úspech nacizmu v Nemecku. Občania boli vedení slepo a poslušne počúvať (začínajúc od rodiča až po akéhokoľvek nadriadeného), bez ohľadu na to, či jeho príkazy boli kruté, absurdné či nemorálne.
Vychovávanie poddaných detí bolo len prípravou na neskoršie poddanie sa dospelého.
Miller(ová) vo svejej knihe cituje výchovných expertov z tejto doby a, div sa svetu, ich názory na výchovu sa stotožňujú s mnohými dnešnými (Estivill, Langis, Ramos atd...), ešte stále neprekonanými, kde sa dieťa vykresľuje ako manipulátor a treba ho čo najskôr prevychovať k totálnej poslušnosti.


(ref. č. 2, 3, 9, 10)

Naše deti sú dobré

Pri písani tohoto názvu som nadobudla pocit, že som reklamný agent, ktorý potrebuje presvedčiť nejakou hlúpou pozitívnou hláškou čo najviac ľudí za čo nakratší čas. Divné. Bude to asi tým, že človek takúto vetu často nepočuje. Naopak, to čo nám znie úplne prirodzene, sú definície naších detí ako malých zlých spratkov, ktorí sa nezmestia do kože a najlepšie bude, ak sa čo najskôr naučíme "povedať nie", "nevšímať si ich", "neveriť ich vymýšľaniu" atď... Väčšina kníh "rozpráva" o problémoch s jedením, spaním, žiarlivosťou, egoizmom...všetci nám radia ako predísť problémom s našimi deťmi, ako ich včas zastaviť a vyriešiť, ako nás manipulujú a ako im nastaviť hranice za ktoré už nesmú zájsť. Nikto nám nepovie, že naše deti sú dobré.

Áno, sú.

Naše deti sú nezištné:
Trojmesačný Janko neprestáva plakať. Už papal, plienku má čistú, nie je mu ani zima, ani teplo...a on stále plače! Ukľudní sa len keď ho mama alebo oco vezmú na ruky.
"Nič mu nie je, len zasa vymýšľa" - počúvame často.
Nevymýšľa. Chce mamu (alebo otca). Nechce ju kôli jedlu, ani kôli teplu, ani kôli hračkám ktoré mu v budúcnosti kúpi, ani kôli škole, ktorú raz úspešne skončí, ani kôli bohatstvu, ktoré raz zdedí. Láska nášho dieťaťa je nepodmienená, čistá, absolútna.
Prečo si to teda jednoducho neužijeme? Nie je to krásny pocit, že nás niekto tak miluje? Cítili by sme sa lepšie, keby nás naše deti volali len keď potrebujú jesť, prebaliť, alebo keď im je zima a inak by o nás vôbec neprejavovali záujem?

Naše deti sú štedré:
Mnohí rodičia sa trápia nad lakomosťou svojich detí. Prečo sa o svoje hračky nechce podeliť? Kristínka sa hraje s loptou a o svoju kocku nejaví záujem až do chvíle, kým sa priblíži iné dieťa a chce si ju požičať. V tej chvíli pustí loptu a trhá zlostne kocku kamarátovi z rúk. Ten si vezme teda lopatku. Kristínka sa chvíľu v kľude hraje s kockou, no po chvíli sa jej už nepáči že ten votrelec sa hraje s jej lopatkou, a tak o ňu začne bojovať. Niekedy sa dieťa nechce podeliť vôbec, niekedy niečo vymení dohodou, inokedy požičia svoje hračky bez problémov. Čo sa ale stáva úplne najčastejšie je, že sa do "hádky" pripletú rodičia a div sa svetu, na miesto obrany svojho dieťaťa sa postavia proti nemu: "Kristínka, nebuď lakomá, podeľ sa o loptičku s kamarátom!" - následne loptičku vlastnému dieťaťu vezmú a podajú tomu druhému "nech sa páči krásavček"... Aké jednoduhé byť štedrou, ak sa jedná o to, čo nie je naše.
Neviem či by sme boli rovnako štedré, keby si k nám na lavičku prisadol niekto cudzí, a len tak si vzal náš časopis ktorý máme položený vedľa seba pod kabelkou...po chvíli by ho hodil na zem, a vzal si našu kabelku a začal sa v nej prehrabovať. Najskôr by sme zakričali na okoloidúceho policajta, aby nám pomohol, no ten by na naše počudovanie reagoval takto: "No pani ale veď nemôžete byť tak lakomá! To vás nikto nenaučil že o veci sa treba deliť?! Tu máš ujo, aha aký pekný mobil hraj sa, teta ti ho rada požičia, však?" - a s vyčítavým pohľadom by čakal na vaše prikývnutie.
 
My dospelí sa nedelíme skoro o nič! Možno požičiame nejakú knihu kolegyni, naše auto možno veľmi dobrému kamatátovi alebo rodine, ale s kamarátmi sa deti naučia časom deliť tiež, možno aj skôr ako si myslíme, ak im dáme príležitosť a prestaneme sa miešať ako všemocní do každej "bitky" o ich poklad.

Naše deti sú vyrovnané:
"Moje dieťa plače pre každú blbosť!" - áno, malé deti plačú častejšie ako dospelí, ale to neznamená, že plačú "len tak". Deti plačú -záleží od veku- pretože im spadol hrad z kociek, pretože sú u lekára, pretože sme odišli na 5 minút, pretože ich prebaľujeme alebo pretože im sušíme vlasy. Jasné, dospelý človek by kôli týmto veciam neplakal. Ale skúste myslieť na niečo veľmi smutné, čo by vás rozplakalo a povedať to vášmu synovi/dcére...myslíte, že ich to rozplače tiež? Deti väčšinou plačú pretože:
- ste sa na chvíľu stratili z ich dohľadu
- sa pokúšajú o niečo a nedarí sa im to
- si všimnú niečo divné/nové a nevedia čo to je
- potrebujú niečo a nevedia ako to dosiahnúť

Všetky tieto veci sa stávajú viac krát za deň. Je jasné, že my dospelí plačeme menej - to čo nás vie rozplakať sa nám stáva len občas. Z práce nás nevyhadzujú každé rano, naše obľúbené družstvo neprehráva každé poobedie a naši priatelia na štastie neumierajú každý deň. Inak by sme preplakali celé dni aj my.

Naše deti bez problémov odpúšťajú:
Povedzme, že Eva mala menšiu hádku so svojim šesť ročným synom Tomášom. Chcela totiž, aby sa šiel osprchovať, zatial čo Tomáš sa cítil úplne čisto. Bolo počuť krik, plač, nadávky a vyhrážky. Viete si domyslieť z ktorej strany vychádzal krik a z ktorej vyhrážky. Prešla hodina. Čo myslíte, kto z týchto dvoch je teraz štasný a v kľude pokračuje vo svojej aktivite, akoby sa nič nedialo a kto je ešte stále nahnevaný?
"Aha mami čo som nakreslil!" - "Mama sa na teba hnevá, Tomáš". "Mamii, a pôjdeme v nedelu do tej zoo?" - "A zdá sa ti, že si to zaslúžiš?! Ako si sa pred chvíľou choval?!"

Keď sa Ďodi (otec) vráti z roboty, čo myslíte, ktorú z následujúcich dvoch viet bude počuť?

a) "Mama bola dnes poobede hrozná, keby si vedel, ako sa ku mne chovala! Mal by si jej niečo povedať!"

b) "Tomáš bol dnes veru riadne neposlušný, vôbec ma nepočúval! Mal by si s ním niečo robiť!"

Naše deti nám odpúšťajú každý deň niekoľko krát a bez výčitok.

Deti majú ešte ďalších x pozitívných vlastností, ktoré by sa dali analizovať do nekonečna, dokonca si trúfam povedať, že majú len pozitívne vlasnosti, záleží z ktorého uhla sa na ne my, dospelí dívame.



(ref. č. 1)

Kedy bude naše dieťa samostatné?

Samostatnosť - časá podtéma v téme o výchove detí. Všetci predsa chceme nezávislé deti!

...chceme, aby sa budili a uložili do postele kedy sa im zachce, chceme, aby si robili domáce úlohy len ak sa im chce, aby sa rozhodli či chcú ísť do školy alebo nie, aby sa obliekali do čoho chcú, aby jedli to čo im chutí...

Ah, nie! Nie tento typ samostatnosti! My chceme, aby naše deti boli samostatné v robení presne toho, čo im prikážeme!

Ešte lepšie by bolo, keby uhádli čo si myslíme a čo od nich očakávame bez toho aby sme im to museli povedať. Nech všetci vidia akí sme dobrí rodičia, že im dávame veľa voľnosti a nemusíme im nič prikazovať.

Mnoho ľudí si povie, že nechce vychovať svoje deti prísne, tak, ako to bolo v ich detstve, ale že im chcú dať voľnosť. A tak sú prekvapení, keď ich deti robia čo sa im zachce. A čo čakali?
Mnohí pod vetou "chcem, aby moje dieťa bolo samostatné" majú na mysli "chcem, aby spalo samo a nevolalo ma, aby jedlo pekne a veľa, aby sa hralo potichu, aby ma neotravovalo, aby nezmenilo svoje správanie a bolo šťastné aj keď ho nechám s inou osobou a odídem". Ale tento cieľ nie je práve najrozumnejší...jak pre dieťa, tak pre dospelého.

Ľudia sú spoločenské tvory a naša nezávislosť nie je v žití osamote. Človek nie je nezávislý, skôr vzájomne jeden od druhého závislý.

Nezávislý žobrák na ulici závisí od dobrej vôle okoloidúceho. Nezávislý zamestnanec ktorý si práve v obchode čosi kupuje, zavísí od zamestnávateľa, kolegov a vedúceho - ale keďže má právo kúpiť si, čo chce za to čo si sám zarobí, považujeme ho za nezávislého.

Ak nejaké dieťa zakričí "ociiii", a otec príde, je nezávislé. Ak otec nepríde, pretože si ho nevšíma, dieťa zavisí od toho, či otec príde a či nie. Ak si rodičia svoje deti všímajú, učia ich nezávislosti. Pri rôznych odlúčeniach (pracujúce matky, nečakané ochorenia, začiatok škôlky) sa dieťa stáva krok za krokom nezávislé, potrebuje preto oveľa viac pohladenia, fyzického kontaktu, je možné, že sa nechce od rodiča odtrhnúť ani len na chvíľu včase, keď sú spolu.
Ak dieťa dostane čo potrebuje, prekoná postupne svoju neistotu; ak sa mu to ale nedostane, problém bude stále väčší.
Je rozdiel medzi dieťaťom čo prestane volať svoju mamu, pretože ju už nepotrebuje a dieťaťom, ktoré mamu už nevolá pretože vie, že nech volá koľko len chce, aj tak si ho nebude všímať.





(ref. č. 1)

Komplex Oidipovho otca

Veštec tébskemu kráľovi Laiovi predpovie, že ho bohovia potrestajú za jeho zločiny. Ak bude mať jedneho dňa syna, ten ho zabije a ožení sa so svojou matkou. Laiosovi sa istý čas darilo plodeniu detí ubrániť. Raz ale po jednej oslave jeho žena Jokasta ostala tehotná. Vydal príkaz, aby po narodení jeho syna Oidipa sluha odniesol spútaného do hôr a nechal ho tam na pospas zvery. Sluha sa ale zľutoval a dieťa zveril do starostlivosti pastierovi. Keď Oidipus dospel, nevediac o svojom pôvode, svojho vlastného otca naozaj zabil pri úteku od svojho osudu po tom, čo sa dozvedel o veštbe. Následne sa oženil so svojou matkou.

Tento starogrécky mýtus použil Freud na pomenovanie svojej teórie: Oidipov komplex - údajná túžba detí zabiť otca a oženiť sa s matkou.

To nie je ale to, čo vraví táto grécka tragédia. Oidipus nechcel ani zabiť otca, ani sa oženiť s matkou. Urobil to nevedomky. Keď sa dozvedel krutú pravdu, bol tak terorizovaný, že si vypichol oči, zatiaľ čo jeho matka a zároveň manželka sa zabila.
Tento mýtus nám rozpráva o iracionálnom strachu niektorých otcov, že budú nahradení deťmi v srdciach ich žien. Pre antických grékov bolo morálnym poučením tejto tragédie najskôr niečo ako "nech robíš, čo robíš, svojmu osudu sa nevyhneš, bohom neutečieš". Pre dnešného čitateľa, ktorý v tých bohov neverí, poučenie asi nebude "opusť svoje dieťa skôr, než ťa zabije", ale skôr presný opak, "neopúšťaj svoje dieťa a nerob z neho nepriateľa, keď s láskou ktorú mu dáš z neho môžeš mať veľkého priateľa".

Myslíte si, že všetci otcovia tŕpia "komplexom Laiosa"? Neviem, či je otcovská žiarlivosť častá, určite ju ale občas vytvárame. Otcovia sa občas môžu cítiť vylúčení pri tak silnom vzťahu (mnoho žien povie "chlapa nájdem hocikde, ale dieťa som vynosila v sebe").

Žiarlivosť otcov sa môže poberať na dve strany: chceli by byť matkou dieťaťa, alebo by chceli byť dieťaťom matky.
Niektorí radia, aby kojacia matka občas nechala svojho muža nakŕmiť dieťa z fľaše. Dobrý spôsob ako ohroziť laktáciu. Pre otcov, ktorí sa túžia zapojiť je tu mnoho možností: kúpanie, prebaľovanie, nosenie, prechádzky, varenie, upratovanie...

Niektoré ženy sa sťažujú, že v noci skoro vôbec nespia kôli kojeniu, a tak si občas dieťa vezmú do postele aby sa "obslúžilo" samo a ony aspoň trochu vyspali. Manželovi sa to ale nepáči, vraví že to nie je možné, že je to potreba obmedziť, alebo dokonca vylúčiť a dieťa má spať vo svojej vlastnej izbe.
Koľko rokov má manžel? Je už dosť veľký na to, aby mohol spať v izbe sám. Ak ešte v tridsiatke potrebuje spať s niekym, čo asi tak potrebuje malé dieťa?

Samozrejme nechcem povedať, aby šiel manžel spať sám. Chcem len poukázať na naše biedne uvedomovanie si, že emocionálne potreby dieťaťa sú minimálne tak dôležité, ako tie naše.

(ref. č. 1)

(Súrodenecká) žiarlivosť?

Predstavte si, že váš manžel príde domov s neznámou, mladšou ženou a oznámi vám: "Drahá, predstavím Ti Evku, moju druhú ženu. Dúfam, že budete priateľky. Musíš sa jej veľa venovať a byť k nej dobrá, kedže ty si staršia a máš viacej rozumu. Ona bude spať pri mne v izbe a ty, budeš mať ako všetky staršie manželky izbu sama pre seba, tešíš sa? Ach, a podeľ sa s ňou o Tvoje šperky láska, áno?!

Otázka na multi-mamy: Ako reagovali-reagujú vaše staršie detičky na mladších súrodencov? Koľko ročný je medzi nimi rozdiel a čo bolo pre ne najťažšie pochopiť, zvládnuť, prijať?

Nebudeš ho predsa vláčiť po rukách!

Tento krát budeme pozorovať tak dvojročné dieťa, ktoré sa hrá na ihrisku. Jeho mama sedí na lavičke a pampúch objavuje svet naokolo. Po menších či väčších etapách sa vzdiaľuje až pokiaľ sa neocitne v bode, ktorý je už príliž vzdialený od jeho "istoty" (mamy) a tak sa postupne, väčšinou tou najkratšou možnou cestou vracia naspäť. Niekedy to ale mamy na lavičke nevydržia a tak svoje dieťa sledujú a držia sa v jeho "bezpečnej vzdialenosti" a nestíhajú sa diviť, kam až je to dieťa schopné zájsť. Je to ale len preto, že cíti istotu, preto nemá žiaden problém skúmať a vzdiaľovať sa. Ak sa ale mama z lavičky nepohne, dieťa sa v istej chvíli zastaví a vráti (kedy, to záleží od istoty a charakteu dieťaťa). Jeho exkurzia sa vačšinou končí pri mame, v jej náručí prípadne si dieťa príde pre pohladenie či pohľad...
Istota je dvojitý systém: tak ako matka, tak aj dieťa sa zaväzujú dodržať vzájomný kontakt pozerajúc sa na seba v krátkých intervaloch, prípadne prehodením nejakého slovíčka. Je to zaujímavé pozorovanie. Dieťa môže privolávať pozornosť matky rôznymi spôsobmi, ako napríklad "aha mama čo som našla", "aha čo robím" a ak je mama zaneprázdnená tak bude naliehať viac, pokiaľ si ho mama nevšimne. To isté platí aj opačne: ak je dieťa niečím poriadne zaujaté a neodpovedá na volanie mamy, tá to najskôr skúsi takto: "Ahoooj Maťko ja už ideeem, ahoooj"...

Nastal čas ísť domov. Mama kričí na dieťa, ktoré samozrejme neprichádza. Postaví sa a volá na dieťa. Je pravdepodobné, že teraz si ju už všimne ako sa začína vzdiaľovať. Mama teda čaká, vzdiaľujc sa krok po kroku, až sa dieťa začne približovať. Čo sa stáva pomerne často je, že si dieťa v polke cesty sadne na zem a začne plakať či kričať, prípadne pribehne a pýta sa na ruky, alebo objíme mamu okolo nôh čím jej znemožní ďalší pohyb.

Začína scénka ktorú každý z nás zažil milión krát. Matka začína prosiť, kričať, prikazovať, vyhrážať sa alebo dieťa ťahať: "povedala som že ideme!"; "máš dve zdravé nohy tak pekne kráčaj!"; "nie, nie mladý pán, na ruky veru takého veľkého chlapca nevezmem"... Ak sú prítomní obaja rodičia, je dosť možné, že vznikne menšia hádka: "chúďatko malé je unavené" - "ja mu dám že unavené! Do teraz behalo o sto šesť a keď treba ísť domov je unavené! Len vymýšľa!"....

Niekedy dieťa matku následuje, no "ťahá sa" pomaly, zastavuje sa tu a tam a mama sa k nemu často musí vraciať a naháňať ho. Nakoniec si niektoré mamy dieťa vezmú na ruky a odnášajú ho (niektoré "to vzdajú" hneď a vezmú ho na ruky s kľudom, iné sa s dieťaťom naťahujú pokiaľ jej neprasknú nervy a surovo ho schmatnú), iné ho za sebou revajúc doslova ťahajú.

O matkách v prvom prípade sa hovorí, že svoje dieťa vychovávajú zle, o tých ďalších že učia svoje deti "pochopiť slovo nie", že im ukazujú "kto je tu pánom a nerozmaznávajú ho" ...

Deti v prvom prípade sa ukľudnia hneď a do minúty sú spokojné a šťastné, akoby sa nič nestalo. Deti v druhom prípade budú najskôr kričať ako len vládzu a protestovať, väčšinou budeme počuť ich mamy následne obviňovať deti z toho, ako sa "pekne predviedli", aké "krásne divadlo zasa podali na celú ulicu".

...akoby to divadlo predvádzali len deti...

Keď budú mať tieto deti  5-6 rokov, každé z nich bude kráčať vedľa rodičov a nebude sa pýtať na ruky. Ak bývavalo dieťa rodičmi za sebou na silu ťahané, je možné že si veľa ľudí povie, "ako dobre spravili, že ho naučili chodiť". Na tú druhú skupinu nepovie nikto nič, a už vôbec nie "mali ste pravdu keď ste mi vraveli, že braním na ruky ho nevychováte zle, aha, ako krásne chodí"... Nie len že títo ľudia nezmenia názor, skôr je pravdepodobné že budú pokračovať v rozdávaní rád ďalším novorodičom. Dokoca je možné že vám povedia: ešte že sa umúdril sám, inak by si ho stále nosila len po rukách!

Nuž, niektorým sa proste vysvetliť nedá, že dieťa má svoje vývojové fazy ktoré neovplivníme.

Bohužial, medzi tých "niektorých" patrí aj mnoho expertov ktorí vo svojich knihách radia "nevšímať si, nepodľahnúť, vziať silno za ruku a trvať na svojom atď"...

Samozrejme. Ako môžeme byť tak sprostí a vziať vlastné plačúce dieťa na ruky, ktoré nás o to žiada, však? Možno je logickejšie ísť pred gymnázium nášho puberťáka a vziať ho na ruky a vybozkávať pred jeho spolužiakmi, určite ho to poteší...

Chyba týchto expertov je tá, že chodenie považujú za jedinú aktivitu: "dieťa už vie chodiť tak nech chodí". Nie je tomu ale tak. Dobre to vo svojich výskumoch popisuje Bowlby.

Tak isto ako neexistuje jeden atlét ktorý vyniká v behu na 100 metrov ako aj v maratóne, tak isto je pre dieťa rozdiel chodiť od jedného bodu k druhému a objavovať nové veci, udržiavať pri tom rovnováhu, ako premiestňovať sa dlhé vzdialenosti tempom dospelého, ktorý sa často znervózňuje, že musí spomaliť.

Boli časy, keď Dr. Stirnimann vysvetľoval rodičom, v akom veku začať kurzy chodenia a rôzne špeciálne cviky aby sa deti naučili chodiť. Verilo sa totiž, že ak to deti nenaučíme, chodiť nikdy nezačnú.

V tomto období (1-3 r.) má dieťa rôzne pocity a prejavy a je celkom bežné, že pri babičke pekne kráča, zatiaľ čo pri rodičoch sa bude dožadovať náručia. Často nám práve babička sarchasticky povie: "vidíš, teba využíva lebo vie že môže a aha ako pekne som ho naučila chodiť ja..." - pripisuje si tak zásluhu, ktorá prináleží len a len dieťaťu - je to totiž ono to, ktoré vynaložilo veľkú námahu na chodenie a pochopenie, že babička ho na rukách nevládze. Po tomto jeho obdivuhodnom výkone prichádzajú zväčša narad slová ako: "vidíš ako vieš chodiť, a pri mame stále len cirkusuješ".

...na miesto pochvaly a povzbudenia sa dieťa, ktoré sa snažilo urobiť len to najlepšie čo môže ako vždy, dočká len kritiky...


(ref. č. 1, 3)
 

Prečo si deti vyžadujú našu pozornosť

Sú ľudia čo chodia do lesov pozorovať vtáctvo či rôznu zver. Deti v predškolskom a školskom veku chodia do zoo. Určite by nebolo na škodu, keby sa dospelí občas rozhodli ísť pozorovať deti na ihriská, mnoho by sme pochopili, naučilo by nás to veľa vecí o deťoch ako aj o nás...

Mohli by sme napríklad vidieť mamičku na prechádzke s dieťaťom v športovom kočíku, ktorá stretne svoju kamarátku. Pozerajte pozorne...

Kamarátka sa otočí v prvom rade na dieťa, často ešte pred pozdravom. Ohne sa k nemu (väčšinou bez toho aby si to uvedomila), sú v rovnakej výške. Pozerá sa dieťaťu do očí, vzdialenosť je medzi nimi minimálna. Usmeje sa do široka a začne sa k nemu milo prihovárať, zvyčajne tými istými frázami. Slová nie sú dôležité, stačí aj obyčajné "kukuku krásavec" či "ňuňuňu" alebo čokoľvek iné už zvyknú ľudia používať.
Ak má práve dieťa dobrú náladu, opätuje široký úsmev, vypúli očká a podľa tety začne napodobňovať rôzne pohyby hlavou. Začne sa k nej nadšene prihovárať "tatatatata" či "bababababa" alebo nejakým "prrrr", a v tejto chvíli je dieťa ten, kto preberá debatu do rúk. Je to teraz simpatická teta "votrelec" tá, ktorá opakuje "tatatatatata", "bababababa", "prrrrr"...

Čo bude následovať ďalej? To už uvidíte len vy, pozorovateľ v diaľke.
Tetu "votrelec" už hra na ping-pong s dieťaťom unavila, a tak sa narovná a začne rozprávať s mamou.

Pozerajú sa jedna na druhú, rozprávajú sa a ani jedna sa nestará o dieťa. Ale vy z diaľky ste naň nezabudli a môžete objavovať to, o čom sa veľa nevie, keďže na dieťa nik nepozerá. Zatiaľ čo sa dve kamáratky začali rozprávať, dieťa ešte raz-dva krát opakuje pohyby hlavou, usmieva sa, robí to svoje "prrrrr". Postupne sa jeho úsmev premieňa na prekvapenie, čudovanie sa, obavy až úzkosť. Ak to vek dieťaťa a jeho schopnosti dovoľujú, skúsi zopakovať "tatatatata" hlasnejšie, začne kývať hlavou oveľa silnejšie, nekoordinovanejšie hádzať celým telíčkom alebo skúsi hodiť nejakú hračku aby znova získalo pred chvíľou stratený pohľad a pozornosť. Ak si ho mama alebo kamarátka všimne a prehodí naň pár láskyplných slov, ukľudní sa (na pár sekúnd); ak si ho ale nebudú naďalej všímať, zrejme začne kričať alebo plakať.

Prečo to robí? Väčšina "ľudových vysvetlení" je dosť negatívna čo sa týka dieťaťa. Obviňujú ho zo zlej výchovy (ak ste ale dobrý pozorovateľ zisíte, že to robia všetky deti bez ohľadu na výchovu), alebo že žiarli... Dobre. Na koho ale žiarli? Na tetu čo rozpráva s mamou, alebo na mamu čo rozpráva s tetou?

Predstavte si, že ste so svojim partnerom v reštaurácii a priblíži sa k nemu pre vás neznáma osoba. Slušne vás pozdraví, prehodí s vami pár hlúpich viet o počasí, sadne si k stolu a začne rozprávať s vašim mužom. Počas dvoch hodín sa táto osoba a váš partner bavia o svojich veciach, pozerajú jeden druhému do očí bez pohľadu na vás, bez toho aby niekoho napadlo zapojiť do diskusie aj vás. Ako by ste sa cítili? Ak by to bola krásna červenovláska s veľkým výstrihom, tak asi na zabitie. Ale aj keby to bol starší, ošedivelý pán, nebolo by vám to príjemné. Nemusí to byť práve žiarlivosť. Jednoducho by ste sa cítili odložená bokom či ignorovaná. A to bolí v každom veku. (Možno si práve vravíte "ale môj partner ma ignoroval 2 hodiny!" - áno, ale čas je relatívny. Pre dieťa môže pár sekúnd znamenať dlhé hodiny. Taktiež by ste sa určite začali "nudiť" oveľa skôr ako po dvoch hodinách. Niekedy stačí desať minút aby nám bol niekto poriadne nesimpatický.)

Často počúvame, že dieťa chce byť stredobodom pozornosti, čo je teda poriadne prehnané. Pre dieťa je ťažké venovať sa viacerým ľuďom naraz. Ak si ho všíma jeden, ostatní si môžu robiť čo sa im zachce.
Takisto často používame slovo "egoista". Egoista je ten, čo chce dobre len sám sebe a iní ho nezaujímajú. Dieťa nikomu neododoprie úsmev, "prrrrr", pohladenie či objatie. Zámer dieťaťa je veru ďaleko od egoizmu a je veľmi ťažké aby mu nejaký dospelý mohol zaslúženú pozornosť v rovnej miere opätovať.

Možno sa občas divíte, prečo sa vaše dieťa snaží zo všetkých síl dostať k vášmu mobilu či počítaču, alebo k hocičomu čo práve držíte v rukách, veď je obklopené toľkými krásnymi hračkami, prečo musí chcieť ten jednofarebný, čierny nezaujímavý mobil!?! Ale jeho nezaujíma váš mobil, jeho zaujíma tá živá vec čo sa vo vašich rukách pohybuje, v nich totiž všetko nadobúda život...môžete v rukách držať tú najnezaujímavejšiu vec na svete, bude stále zaujímavejšia než všetky tie nehybné nudné veci ktorých má viac než dosť... Vy, mamky a ockovia, ste to najkrajšie a najzaujímavejšie čo vaše dieťa má.