Deti, spoločná posteľ a sex

Je mnoho teórií s ktorými nesúhlasím, a táto je jedna z nich:

Podľa dr. Ferbera, dať dieťa do spoločnej postele môže slúžiť ako prostriedok na vyhnutie sa sexuálnemu styku s partnerom. Podľa jeho názoru partner, ktorý tak koná, využíva dieťa, aby nemusel čeliť riešeniu partnerských problémov.

Často sa stretávame s podobnými názormi. Mnoho ľudí si myslí, že spanie s dieťaťom v spoločnej posteli ničí partnerský sexuálny život. Nie je tomu veru tak. Keď deti spia, majú hlboký spánok. Je samozrejmé, že sa dieťa môže kedykoľvek prebudiť, ale to isté sa môže stať, aj keď spí vo svojej vlastnej izbe a ak nepribehnete hneď, čoskoro môže začať poriadny plač a krik.

Typ komentov ako ten, že spoločné spanie slúži ako prostriedok na vyhnutie sa sexuálnemu styku s partnerom, je jednoducho urážajúci. Samozrejme, že existujú problémové manželstvá...prečo je to ale to prvé, čo mnohých neprajníkov pri myšlienke na dieťa spiace s rodičmi napadne??? Prečo nikoho nikdy nenapadne opak? (Ak existujú problémy medzi matkou a dieťaťom, dať manžela do spoločnej postele môže slúžiť ako prostriedok na vyhnutie sa kontaktu s dieťaťom ktoré ho tak veľmi potrebuje...rodič, ktorý tak koná, využíva manžela na to, aby nemusel čeliť problému ktorý má s nadviazaním putovej väzby s dieťaťom...).

Je to urážajúce nie len pre matku (ktorá je obvinená, že netúži po svojom parnerovi), ale aj pre otca. Ak sa chce niekto sexuálnej intimite vyhnúť, stačí jedna typická veta ako napr. "bolí ma hlava". Ak je parner úplne normálny, určite to pochopí. Ak je nechápavý či nedajbože násilný, tak mu ani dieťa v posteli zábrany robiť určite nebude.

Nie je potrebné nikomu vysvetľovať, že deň má mnoho hodín a byt, či dom rôzne miestnosti...to je snáď jasné úplne každému...
Ak sa niekomu nedarí udržať si sexuálny život, nie je to určite chyba dieťaťa a ani spania v spoločnej posteli.

Snáď bude čoskoro koniec aj tomuto ďalšiemu nezmyselnému mýtusu, ktorému sa neprajníci pri myšlienke spoločného spania s dieťaťom tak veľmi (zbytočne) tešia ;).



(ref. č. 1, 13)

Šťastné a veselé!

Ako to s tým spánkom vlastne je...?

Jeden z častých mýtusov ktoré experti vyhlasujú je, že šesť mesačné dieťa má už vedieť prespať celú noc, samé, vo svojej postieľke, v tme a na jeden ťah 11 až 12 hodín (dr. Estivill). Niečo veľmi podobné prehlasuje aj Hollyer a Smith, akurát že pre nich je toho schopné už dieťa trojmesačné. Nikde ale vo svojich knihách nepopisujú, odkiaľ tútu informáciu majú a či je nejak podložená. Automaticky veríme, že "normálne" deti prespia ako troj alebo šesť mesačné 11 alebo 12 hodín... Určite nie ako dvoj- alebo desať mesačné, 8 či 13 hodín... Taktiež vyhlasujú, že deti, ktoré nemajú tento "normálny" režim majú "poruchy spánku" ktoré je nutné čo najskôr vyriešiť, inak budú mať "veľmi negatívne následky" ako: ľahký plač, popudlivosť, zlá nálada, nesústredenie sa, závislosť na druhom, možné problémy s rastom, problémy v škole, neistota, hanblivosť, zlý charakter. Ani tu, samozrejme, neprikladajú žiadne vedecké štúdia, ktoré by potvrdzovali tieto vyhrážky. Ale keby napísali pravdu, sotva by bol niekto ochotný použiť túto "liečbu". No a aby bol záver úspešný a predaj knihy zaručený, je potrebné väčšinu čitateľov presvedčiť, že ich "anormálne" dieťa sa neuzdraví, pokiaľ si túto knihu neprečítajú a samozrejme je potrebné robiť všetko tak ako je tam napísané a nerobiť to, čo tam napísané nie je.

Prikladám niečo o vedeckom výskume, ktorý po dlhom hľadaní objavil pediater C. Gonzales. Tento výskum je asi najbližší teórii, podľa ktorej majú "normálne deti" prespať celú noc na jeden ťah:

Bol vykonaný Anders(om) a publikovaný v prestížnom severoamerickom medicínskom časopise v roku 1979. Anders filmoval počas celej noci dve skupiny detí, dvoj a deväť mesačných. Zistil, že celú noc prespí 44% dvoj mesačných, a 78% deväť mesačných detí. Neupresňuje, či sú deti kojené alebo nie, ale vzhľadom na túto éru v Amerike je najpravdepodobnejšie, že nie. Všetky pozorované deti spia osamote vo svojej postieľke.

Je jednoduché predstaviť si, čo si mysleli tí, ktorí si túto štúdiu prečítali. Najskôr niečo ako: 78% detí sú predsa "skoro" všetky deti, takže v deviatich mesiacoch by malo naše dieťa prespať celú noc!

Ale nie je tomu tak. Ostáva 22% "normálných detí", ktoré celú noc NEPRESPIA, a to pri umelom mlieku a spaní osamote. Pozrieme sa na tieto štúdie ale ešte z bližšia: čo pre dr. Andersa znamená prespať celú noc? "Dieťa ostalo v postieľke od polnoci do piatej rána."
To znamená:
- že ak sa dieťa prebudí ale neplače, alebo plače ale ostáva v postieľke (rodičia ho v nej nechajú, same z nej predsa nevylezie), tak "prespalo celú noc". Popravde, podľa video záznamov prespalo od polnoci do piatej bez prebudenia len 15% dvoj mesačných detí a 33% deväť mesačných.
- že ak sa dieťa zobudí o 23.45 alebo o 5.15 - tiež prespalo celú noc, napriek tomu že dieťa napr. od 22.00 hod. do 23.55 hod. rodičia nosili na rukách aby ho uspali.

Koľko detí teda prespí od kedy ich uložíte až do rána, úžasných 11-12 hodín ako píše dr. Estivill naozaj? Nuž, to sa veru nedozvieme, pretože rodičia v tomto výskume svoje deti tak dlho v postieľke nenechávali. Najdlhších bolo 10,5 hod, a iba 6% dvoj mesačných a 16% deväť mesačných detí ich prespalo. 84% "normálných detí", ktoré spia vo vlastnej izbe a nie sú kojené, neprespalo celú noc! Kojených detí by teda bolo určite viac.

Ozaj, kto určuje to, čo je "normálny spánok"? Pretože podľa vedeckých výskumov spí "normálne" iba 15% nekojených detí (kojených ešte menej)... Prečo teda experti ako Estivill vyhlasujú, že tie deti ktoré tak dlho nespia, majú problémy so spánkom? No pretože inak by sotva nejaká matka podstúpila jeho vyplakávajúcu, tak neprirodzene hroznú prevýchovu, keby tomu neuverila...


(ref. č. 1, 12) 

Behavioristická výchova

Behaviorismus je jedna z početných teórií minulého storočia. Ako teória má svoje silné stránky a jej aplikovanie je, zdá sa, účinné pri liečení niektorých pacientov. Nechcem polemizovať nad behaviorismom ako takým, len nad použitím jeho formy pri výchove detí.

Jedným z "otcov" behaviorismu bol Skinner, severoamerický psychológ, ktorý pozoroval zákon efektu u potkanov v tzv. "Skinnerových boxoch". Tieto boxy mali jednu páčku a otvor a za každým, keď sa otvor potkanovi podarilo otvoriť, dostal jedlo. Potkany sa naučili otvárať box stále častejšie aby obdržali jedlo. Keď ho po každom otvorení prestali dostávať, zo začiatku potkany otvárali box páčkou freneticky, no postupne menej a menej, až prestali úplne - zaniklo teda isté správanie sa. Ak chceme zánik urýchliť, dá sa použiť negatívna podpora - po každom dotyku páčky sa vyšle elektrický šok.

So svojimi boxmi, potkanmi a trpezlivosťou sa Skinner dozvedel o správaní potkanov v zajatí mnoho (nikdy ale neskúmal potkany ktoré majú voľnosť). Došiel k záveru, že jeho objavy by sa mohli aplikovať na ľudí a že niektoré správania by mohli byť "upravené" vďaka adekvátnej podpore. V roku 1948 napísal fikciu Walden Two, kde profesor filozofie Castle dáva otázky zakladateľovi komunity menom Frazier, pri návšteve a prehliadke priehľadných krištálových boxov. V každom z nich je jedno malé dieťa, bez oblečenia len v plienke. Castle vyzvedá či rodičia môžu vidieť svoje deti, na čo Frazier odpovedá že áno, kedykoľvek len chcú - ak sú teda deti zdravé. Tieto deti sa hrajú, usmievajú, spia a vídavajú rodičov niekoľko minút do dňa. Neplačú skoro nikdy, len keď sú choré. Vlhkosť a teplota ich kabín je stále kontrolovaná, vďaka čomu nepotrebujú oblečenie. (V reálnom živote je tejto kabíne najviac podobný inkubátor, v ňom ale deti plačú, preto sa dávajú matkám čo najviac do náručia: zistilo sa, že takto priberajú viac, sú menej chorľavé a ich srdcová frekvencia a dýchanie sú stabilnejšie). Vo Walden Two ale Castle akceptuje, že tieto chúďatá opustené sú vlastne úplne štastné a bezstarostné, dokonca sa pýta, ako ich teda pripravujú na život,  nie je predsa možné do nekonečna ich od rôznych nepríjemných situácií a frustrácií chrániť. Frazier vysvetľuje, že ich na to pripravujú postupne, aby si vytvorili toleranciu krok za krokom, počas vývoja dieťaťa, až pokiaľ je dostatočne silné, aby rôzne frustrácie zvládlo. Neskôr na otázku prof. Castla "ako sa takáto tolerancia vytvára" Fraier vysvetlí: "napríklad naučením detí aby si postupne zvykali na stále viac a viac bolestivé šoky".

Toto prekvapujúce vyhlásenie o sistematickom tíraní nevyvolá v knihe ani len minimálny koment u ostatných návštevníkov. Následne Frazier odhaľuje ďalšiu, tentokrát menej extrémnu metódu: Keď sa deti po dlhej prechádzke vrátia domov, sú vyhladované a unavené a očakávajú večeru. Na miesto toho ale musia absolvovať lekciu autokontroly.

Nikdy sme nepočuli žiadneho učiteľa, doktora či psychológa radiť aby sme deťom dávali elektrické šoky. Ale podobné rady tej druhej počúvame neustále: nechať dieťa čakať, zatiaľ čo plače, alebo nás o niečo žiada; naučiť ho potlačovať jeho túžby; tolerovať frustrácie; oddiaľovať čas medzi kojením...

Poniektorí si teraz možno pomyslia, že je veľký rozdiel medzi elektrickým šokom a chvíľou čakania pred večerou. Pre Skinnera je to ale to isté, sú to rozdielne príklady tej istej metódy.

Je samozrejmé, že sa žiadnemu dieťaťu nič nestane, keď bude čakať 5 minút na večeru. Stane sa mu to tisíc krát počas jeho detstva, prirodzeným spôsobom. Bude mať hlad, ale večera ešte nebude hotová. Bude chcieť vidieť v telke rozprávku, ale tá začína až o hodinu, musí čakať. Nevie sa dočkať na darčeky, no musí počkať do vianoc. Nič z toho určite dieťaťu nijako neuškodí. Asi tak, ako mu (natrvalo) neuškodí náhodné jemné kopnutie elektrickým prúdom.
To, čo je v týchto výchovných metódach škodlivé, nie je metóda ako taká, ale naša motívácia čo nás k nej privádza. Je rozdiel keď sa dieťa nechtiac dotkne elektrického káblu a je iné dávať mu jemné elektrické šoky aby sa naučilo odolávať frustráciám. Je rozdiel keď sa dieťa udrie pri hraní a je iné, keď ho udrie rodič. Je rozdiel byť hladný a myslieť si "musíme čakať na strýka Libora" a je iné myslieť si "mohli by sme už kľudne večeriať ale nemôžeme, pretože moji rodičia sa vyžívajú v zákazoch či nezmyselných pravidlách". Ja osobne by som teda nerada zanechala takéto spomienky v mojich deťoch.
Keď nám doma vypadne elektrika na hodinu, nikto z nás sa nezblázni a každý si myslí, že sa stalo niečo neočakávané. Ale sedeli by sme tak isto spokojne pri sviečkách keby sme vedeli, že nám elektrárne vypli na hodinu prúd, aby sme sa naučili znášať naše frustrácie a zaobísť sa bez prúdu? Nemôžeme vedieť, či to elektrárne naozaj nerobia z druhého dôvodu, ale automaticky to vylučujeme. Prečo by toto niekto robil dospelému? Prečo by nás niekto mal takto nepríjemne otravovať aby nás naučil čeliť našim frustráciam? Veď to sa predsa robí len deťom!



(ref. č. 1, 4) 

Korene hrôzy už v kolíske (podľa Alice Miller)

Každý diktátor, vrah, terorista, či ktokoľvek iný kto nám naháňa husiu kožu bol bez výnimky dieťaťom, ktoré bolo kedysi hrozne ponižované a muselo úplne poprieť svoje pocity kompletnej bezmocnosti. Toto radikálne odmietnutie spôsobilo utŕpenie a vnútornú prázdnotu, a mnohé z týchto bytostí, zastavili vývoj vrodenej schopnosi súcitu. Ničenie ľudských životov, vrátane ich vlastných, nepredstavuje žiaden problém.

Dnes môžeme nájsť na internete škody spôsobené mozgu u bitých detí alebo u detí o ktoré sa nikto nestará. Početné vedecké články o výskume mozgu, okrem iného aj tie od Bruce D. Perry-ho (psychiater), poskytujú cenné informácie týkajúce sa tejto témy.

Podľa názoru Alice Miller a vo svetle jej výskumu týkajúceho sa detstva krutých diktátorov ako Hitler, Stalin, Mao a Ceausescu, sú terorizmus a nedávne útoky presnou ukážkou toho, čo sa deje pod rúškom výchovy miliónov a miliónov detí na celom svete, no spoločnosť sa bohužiaľ tvárí, že za to nie je zodpovedná.

Spomeňme si, ako sme sa cítili 11. septembra 2001… Všetci sme boli zdesení a cítili sme hrôzu. Napriek tomu aj naďalej zanedbávame vzťah medzi detstvom a terorizmom.


Podľa štatistík (Olivier Maurel, Foot, Beach edícia 2001) viac ako 90% svetovej populácie ešte stále pevne verí, že biť detí je potrebné pre ich dobro. Práve vďaka tomuto postoju sme takmer všetci v detstve utrpeli poníženie a ani si neuvedomujeme jeho krutosť. Dnešný terorizmus poukazuje na dôsledky sankčného systému, v ktorom sme vyrastali. Hrôzu terorizmu môže každý vidieť v televízii, ale hrôzu spojenú s detským ponížením, čo tak veľa ľudí po celom svete vo svojom detstve zažila, sa len málokedy objaví v médiách. Všetci sme sa naučili už od mala potláčať utŕpenie, ignorujeme pravdu a popierame absolútnu bezmocnosť ponížovaného dieťaťa. To všetko len kôli nenásitnej túžbe dospelého človeka po moci.

Neprichádzame na svet s úplne vyvinutým mozgom: ten sa vyvíja v prvých rokoch života. A všetko to, čo sa deje s dieťaťom v priebehu tohto obdobia, dobré či zlé, na ňom často zanecháva nezmazateľnú stopu. Náš mozog si zachováva emocionálnu pamäť ale bohužiaľ nie nevyhnutne mentálnu - všetko to, čo sa s nami stalo. Ak dieťa nemá na svojej strane niekoho, kto sa mu venuje, na koho sa môže kedykoľvek obrátiť, naučí sa zvelebovať to, čo videl: pokrytectvo, nevedomosť, nevšímavosť, krutosť či brutalitu. Dieťa sa učí napodobňovaním a nie pochopením dobre myslených rétorik, ktoré sa mu snažíme vnútiť. V dospelosti sa potom človek často dopúšťa (chtiac či nechtiac) rovnakých vecí, ktoré utrpel a ktoré mu sú tak známe z jeho vlastného detstva.

Bohužiaľ, väčšina z nás odmieta vidieť vzťah medzi príčinou a dôsledkom, pretože by to vyžadovalo priznanie vlastnej boľavej skúsenosti, ktorú tak poctivo potláčame a maskujeme. Radšej sa budeme pevne držať stratégie z detstva a pretrvávať v jej popretí.

Udalosti, ktoré sme zažili ale poukazujú na to, že nadišiel čas, aby sme pochopili že už nie je možné takto ďalej pokračovať. Mali by sme sa zbaviť starého tradičného systému, ktorý je zameraný na trestanie a odplaty, prestať maskovať naše reakcie na výchovu. Ani videokamerou v školách sa problém nevyrieši. Násilie, ktoré deti prinášajú do školy, sa naučili od svojich matiek už vo veku jedného roka a pol aj skôr. Podľa prieskumu, ktorý sa uskutočnil vo Francúzsku, sa 89% matiek priznalo, že začali biť deti po rukách vo veku 1,8 roka v priemere. 11% si nemohlo spomenúť na presný vek, ale žiadna matka nepovedala, že nikdy svoje dieľa neudrela (tento prieskum je starý cca 10 rokov, pevne verím, že dnes je tomu inak).
Je potrebné otestovať iné formy komunikácie s deťmi, ako tie, na ktoré sme zvyknutí a zamerať sa na vzťah rodiča a dieťaťa, ktorý nepovedie k ďalšiemu ponižovaniu. Potrestaním dieťaťa môžeme možno dosiahnúť koniec neposlušnosti, ale nemôžeme vymazať účinky, ktoré na ňom poníženie spôsobí. Obracajú sa neskôr aj proti spoločnosti.

Deti na ktoré sa neustále kričí alebo sú ponižované v útlom veku, sa neustále bijú či hádajú, pretože iný spôsoby komunikácie nepoznajú. Učenie pokoja a rešpektu začína už v kolíske. To je dôvod, prečo je výchova bez násilia tak dôležitá.

Je najvyšší čas, aby sme sa prebudili z nášho dlhého spánku. Sme dospelí a nie sme už vystavení nebezpečenstvu ponižovania, ako to mnoho z nás v detstve zažilo, strach bokom. My dospelí sa môžeme naučiť prestať ignorovať to, čo je úplne jasné. Naše telo to aj tak vie. Pochopiť našu minulosť nám pomôže vyhnúť sa použitiu neefektívnych stratégií vo výchove naších deťí a neostať pritom citovo slepými. Máme možnosť poučiť sa z vlastných skúseností a hľadať nové a kreatívne riešenia konfliktov. Dlhujeme to našim deťom.


 (ref. č. 11)

Zmenilo sa niečo?

Deti vychované s láskou a rešpektom sú milé a majú voči ostatným rešpekt. Nie vždy, samozrejme, ale vačšinou áno. Je to ich prirodzená tendencia, pretože pre človeka je  spolupráca s ďalšími členmi skupiny tak prirodzená, ako je prirodzené chodiť či rozprávať. Aby sme u detí dosiahli agresivitu, musíme ich nejakým spôsobom "zviesť z cesty prirodzeného vývoja". Deti "vychované" vreskom - vrieskajú. Deti "vychované" bitkou - zväčša bijú. Výborne popisuje správanie sa a reakcie rôzne vychovaných detí vo svojom výskume 20 člennej detskej skupiny (1-3 r.) Bowlby v knihe A secure base.

Dr. Alice Miller vo svojej knihe Pre tvoje vlastné dobro rozoberá výchovné názory a rady nemeckých pedagógov XVIII a XIX storočia. Miller(ová) vysvetľuje, že (neohláseným) cieľom tejto metódy je vychovať poslušných poddaných a že daný systém "výchovy" pomáha vysvetliť tak veľký úspech nacizmu v Nemecku. Občania boli vedení slepo a poslušne počúvať (začínajúc od rodiča až po akéhokoľvek nadriadeného), bez ohľadu na to, či jeho príkazy boli kruté, absurdné či nemorálne.
Vychovávanie poddaných detí bolo len prípravou na neskoršie poddanie sa dospelého.
Miller(ová) vo svejej knihe cituje výchovných expertov z tejto doby a, div sa svetu, ich názory na výchovu sa stotožňujú s mnohými dnešnými (Estivill, Langis, Ramos atd...), ešte stále neprekonanými, kde sa dieťa vykresľuje ako manipulátor a treba ho čo najskôr prevychovať k totálnej poslušnosti.


(ref. č. 2, 3, 9, 10)

Naše deti sú dobré

Pri písani tohoto názvu som nadobudla pocit, že som reklamný agent, ktorý potrebuje presvedčiť nejakou hlúpou pozitívnou hláškou čo najviac ľudí za čo nakratší čas. Divné. Bude to asi tým, že človek takúto vetu často nepočuje. Naopak, to čo nám znie úplne prirodzene, sú definície naších detí ako malých zlých spratkov, ktorí sa nezmestia do kože a najlepšie bude, ak sa čo najskôr naučíme "povedať nie", "nevšímať si ich", "neveriť ich vymýšľaniu" atď... Väčšina kníh "rozpráva" o problémoch s jedením, spaním, žiarlivosťou, egoizmom...všetci nám radia ako predísť problémom s našimi deťmi, ako ich včas zastaviť a vyriešiť, ako nás manipulujú a ako im nastaviť hranice za ktoré už nesmú zájsť. Nikto nám nepovie, že naše deti sú dobré.

Áno, sú.

Naše deti sú nezištné:
Trojmesačný Janko neprestáva plakať. Už papal, plienku má čistú, nie je mu ani zima, ani teplo...a on stále plače! Ukľudní sa len keď ho mama alebo oco vezmú na ruky.
"Nič mu nie je, len zasa vymýšľa" - počúvame často.
Nevymýšľa. Chce mamu (alebo otca). Nechce ju kôli jedlu, ani kôli teplu, ani kôli hračkám ktoré mu v budúcnosti kúpi, ani kôli škole, ktorú raz úspešne skončí, ani kôli bohatstvu, ktoré raz zdedí. Láska nášho dieťaťa je nepodmienená, čistá, absolútna.
Prečo si to teda jednoducho neužijeme? Nie je to krásny pocit, že nás niekto tak miluje? Cítili by sme sa lepšie, keby nás naše deti volali len keď potrebujú jesť, prebaliť, alebo keď im je zima a inak by o nás vôbec neprejavovali záujem?

Naše deti sú štedré:
Mnohí rodičia sa trápia nad lakomosťou svojich detí. Prečo sa o svoje hračky nechce podeliť? Kristínka sa hraje s loptou a o svoju kocku nejaví záujem až do chvíle, kým sa priblíži iné dieťa a chce si ju požičať. V tej chvíli pustí loptu a trhá zlostne kocku kamarátovi z rúk. Ten si vezme teda lopatku. Kristínka sa chvíľu v kľude hraje s kockou, no po chvíli sa jej už nepáči že ten votrelec sa hraje s jej lopatkou, a tak o ňu začne bojovať. Niekedy sa dieťa nechce podeliť vôbec, niekedy niečo vymení dohodou, inokedy požičia svoje hračky bez problémov. Čo sa ale stáva úplne najčastejšie je, že sa do "hádky" pripletú rodičia a div sa svetu, na miesto obrany svojho dieťaťa sa postavia proti nemu: "Kristínka, nebuď lakomá, podeľ sa o loptičku s kamarátom!" - následne loptičku vlastnému dieťaťu vezmú a podajú tomu druhému "nech sa páči krásavček"... Aké jednoduhé byť štedrou, ak sa jedná o to, čo nie je naše.
Neviem či by sme boli rovnako štedré, keby si k nám na lavičku prisadol niekto cudzí, a len tak si vzal náš časopis ktorý máme položený vedľa seba pod kabelkou...po chvíli by ho hodil na zem, a vzal si našu kabelku a začal sa v nej prehrabovať. Najskôr by sme zakričali na okoloidúceho policajta, aby nám pomohol, no ten by na naše počudovanie reagoval takto: "No pani ale veď nemôžete byť tak lakomá! To vás nikto nenaučil že o veci sa treba deliť?! Tu máš ujo, aha aký pekný mobil hraj sa, teta ti ho rada požičia, však?" - a s vyčítavým pohľadom by čakal na vaše prikývnutie.
 
My dospelí sa nedelíme skoro o nič! Možno požičiame nejakú knihu kolegyni, naše auto možno veľmi dobrému kamatátovi alebo rodine, ale s kamarátmi sa deti naučia časom deliť tiež, možno aj skôr ako si myslíme, ak im dáme príležitosť a prestaneme sa miešať ako všemocní do každej "bitky" o ich poklad.

Naše deti sú vyrovnané:
"Moje dieťa plače pre každú blbosť!" - áno, malé deti plačú častejšie ako dospelí, ale to neznamená, že plačú "len tak". Deti plačú -záleží od veku- pretože im spadol hrad z kociek, pretože sú u lekára, pretože sme odišli na 5 minút, pretože ich prebaľujeme alebo pretože im sušíme vlasy. Jasné, dospelý človek by kôli týmto veciam neplakal. Ale skúste myslieť na niečo veľmi smutné, čo by vás rozplakalo a povedať to vášmu synovi/dcére...myslíte, že ich to rozplače tiež? Deti väčšinou plačú pretože:
- ste sa na chvíľu stratili z ich dohľadu
- sa pokúšajú o niečo a nedarí sa im to
- si všimnú niečo divné/nové a nevedia čo to je
- potrebujú niečo a nevedia ako to dosiahnúť

Všetky tieto veci sa stávajú viac krát za deň. Je jasné, že my dospelí plačeme menej - to čo nás vie rozplakať sa nám stáva len občas. Z práce nás nevyhadzujú každé rano, naše obľúbené družstvo neprehráva každé poobedie a naši priatelia na štastie neumierajú každý deň. Inak by sme preplakali celé dni aj my.

Naše deti bez problémov odpúšťajú:
Povedzme, že Eva mala menšiu hádku so svojim šesť ročným synom Tomášom. Chcela totiž, aby sa šiel osprchovať, zatial čo Tomáš sa cítil úplne čisto. Bolo počuť krik, plač, nadávky a vyhrážky. Viete si domyslieť z ktorej strany vychádzal krik a z ktorej vyhrážky. Prešla hodina. Čo myslíte, kto z týchto dvoch je teraz štasný a v kľude pokračuje vo svojej aktivite, akoby sa nič nedialo a kto je ešte stále nahnevaný?
"Aha mami čo som nakreslil!" - "Mama sa na teba hnevá, Tomáš". "Mamii, a pôjdeme v nedelu do tej zoo?" - "A zdá sa ti, že si to zaslúžiš?! Ako si sa pred chvíľou choval?!"

Keď sa Ďodi (otec) vráti z roboty, čo myslíte, ktorú z následujúcich dvoch viet bude počuť?

a) "Mama bola dnes poobede hrozná, keby si vedel, ako sa ku mne chovala! Mal by si jej niečo povedať!"

b) "Tomáš bol dnes veru riadne neposlušný, vôbec ma nepočúval! Mal by si s ním niečo robiť!"

Naše deti nám odpúšťajú každý deň niekoľko krát a bez výčitok.

Deti majú ešte ďalších x pozitívných vlastností, ktoré by sa dali analizovať do nekonečna, dokonca si trúfam povedať, že majú len pozitívne vlasnosti, záleží z ktorého uhla sa na ne my, dospelí dívame.



(ref. č. 1)