Naše deti sú dobré

Pri písani tohoto názvu som nadobudla pocit, že som reklamný agent, ktorý potrebuje presvedčiť nejakou hlúpou pozitívnou hláškou čo najviac ľudí za čo nakratší čas. Divné. Bude to asi tým, že človek takúto vetu často nepočuje. Naopak, to čo nám znie úplne prirodzene, sú definície naších detí ako malých zlých spratkov, ktorí sa nezmestia do kože a najlepšie bude, ak sa čo najskôr naučíme "povedať nie", "nevšímať si ich", "neveriť ich vymýšľaniu" atď... Väčšina kníh "rozpráva" o problémoch s jedením, spaním, žiarlivosťou, egoizmom...všetci nám radia ako predísť problémom s našimi deťmi, ako ich včas zastaviť a vyriešiť, ako nás manipulujú a ako im nastaviť hranice za ktoré už nesmú zájsť. Nikto nám nepovie, že naše deti sú dobré.

Áno, sú.

Naše deti sú nezištné:
Trojmesačný Janko neprestáva plakať. Už papal, plienku má čistú, nie je mu ani zima, ani teplo...a on stále plače! Ukľudní sa len keď ho mama alebo oco vezmú na ruky.
"Nič mu nie je, len zasa vymýšľa" - počúvame často.
Nevymýšľa. Chce mamu (alebo otca). Nechce ju kôli jedlu, ani kôli teplu, ani kôli hračkám ktoré mu v budúcnosti kúpi, ani kôli škole, ktorú raz úspešne skončí, ani kôli bohatstvu, ktoré raz zdedí. Láska nášho dieťaťa je nepodmienená, čistá, absolútna.
Prečo si to teda jednoducho neužijeme? Nie je to krásny pocit, že nás niekto tak miluje? Cítili by sme sa lepšie, keby nás naše deti volali len keď potrebujú jesť, prebaliť, alebo keď im je zima a inak by o nás vôbec neprejavovali záujem?

Naše deti sú štedré:
Mnohí rodičia sa trápia nad lakomosťou svojich detí. Prečo sa o svoje hračky nechce podeliť? Kristínka sa hraje s loptou a o svoju kocku nejaví záujem až do chvíle, kým sa priblíži iné dieťa a chce si ju požičať. V tej chvíli pustí loptu a trhá zlostne kocku kamarátovi z rúk. Ten si vezme teda lopatku. Kristínka sa chvíľu v kľude hraje s kockou, no po chvíli sa jej už nepáči že ten votrelec sa hraje s jej lopatkou, a tak o ňu začne bojovať. Niekedy sa dieťa nechce podeliť vôbec, niekedy niečo vymení dohodou, inokedy požičia svoje hračky bez problémov. Čo sa ale stáva úplne najčastejšie je, že sa do "hádky" pripletú rodičia a div sa svetu, na miesto obrany svojho dieťaťa sa postavia proti nemu: "Kristínka, nebuď lakomá, podeľ sa o loptičku s kamarátom!" - následne loptičku vlastnému dieťaťu vezmú a podajú tomu druhému "nech sa páči krásavček"... Aké jednoduhé byť štedrou, ak sa jedná o to, čo nie je naše.
Neviem či by sme boli rovnako štedré, keby si k nám na lavičku prisadol niekto cudzí, a len tak si vzal náš časopis ktorý máme položený vedľa seba pod kabelkou...po chvíli by ho hodil na zem, a vzal si našu kabelku a začal sa v nej prehrabovať. Najskôr by sme zakričali na okoloidúceho policajta, aby nám pomohol, no ten by na naše počudovanie reagoval takto: "No pani ale veď nemôžete byť tak lakomá! To vás nikto nenaučil že o veci sa treba deliť?! Tu máš ujo, aha aký pekný mobil hraj sa, teta ti ho rada požičia, však?" - a s vyčítavým pohľadom by čakal na vaše prikývnutie.
 
My dospelí sa nedelíme skoro o nič! Možno požičiame nejakú knihu kolegyni, naše auto možno veľmi dobrému kamatátovi alebo rodine, ale s kamarátmi sa deti naučia časom deliť tiež, možno aj skôr ako si myslíme, ak im dáme príležitosť a prestaneme sa miešať ako všemocní do každej "bitky" o ich poklad.

Naše deti sú vyrovnané:
"Moje dieťa plače pre každú blbosť!" - áno, malé deti plačú častejšie ako dospelí, ale to neznamená, že plačú "len tak". Deti plačú -záleží od veku- pretože im spadol hrad z kociek, pretože sú u lekára, pretože sme odišli na 5 minút, pretože ich prebaľujeme alebo pretože im sušíme vlasy. Jasné, dospelý človek by kôli týmto veciam neplakal. Ale skúste myslieť na niečo veľmi smutné, čo by vás rozplakalo a povedať to vášmu synovi/dcére...myslíte, že ich to rozplače tiež? Deti väčšinou plačú pretože:
- ste sa na chvíľu stratili z ich dohľadu
- sa pokúšajú o niečo a nedarí sa im to
- si všimnú niečo divné/nové a nevedia čo to je
- potrebujú niečo a nevedia ako to dosiahnúť

Všetky tieto veci sa stávajú viac krát za deň. Je jasné, že my dospelí plačeme menej - to čo nás vie rozplakať sa nám stáva len občas. Z práce nás nevyhadzujú každé rano, naše obľúbené družstvo neprehráva každé poobedie a naši priatelia na štastie neumierajú každý deň. Inak by sme preplakali celé dni aj my.

Naše deti bez problémov odpúšťajú:
Povedzme, že Eva mala menšiu hádku so svojim šesť ročným synom Tomášom. Chcela totiž, aby sa šiel osprchovať, zatial čo Tomáš sa cítil úplne čisto. Bolo počuť krik, plač, nadávky a vyhrážky. Viete si domyslieť z ktorej strany vychádzal krik a z ktorej vyhrážky. Prešla hodina. Čo myslíte, kto z týchto dvoch je teraz štasný a v kľude pokračuje vo svojej aktivite, akoby sa nič nedialo a kto je ešte stále nahnevaný?
"Aha mami čo som nakreslil!" - "Mama sa na teba hnevá, Tomáš". "Mamii, a pôjdeme v nedelu do tej zoo?" - "A zdá sa ti, že si to zaslúžiš?! Ako si sa pred chvíľou choval?!"

Keď sa Ďodi (otec) vráti z roboty, čo myslíte, ktorú z následujúcich dvoch viet bude počuť?

a) "Mama bola dnes poobede hrozná, keby si vedel, ako sa ku mne chovala! Mal by si jej niečo povedať!"

b) "Tomáš bol dnes veru riadne neposlušný, vôbec ma nepočúval! Mal by si s ním niečo robiť!"

Naše deti nám odpúšťajú každý deň niekoľko krát a bez výčitok.

Deti majú ešte ďalších x pozitívných vlastností, ktoré by sa dali analizovať do nekonečna, dokonca si trúfam povedať, že majú len pozitívne vlasnosti, záleží z ktorého uhla sa na ne my, dospelí dívame.



(ref. č. 1)