Korene hrôzy už v kolíske (podľa Alice Miller)

Každý diktátor, vrah, terorista, či ktokoľvek iný kto nám naháňa husiu kožu bol bez výnimky dieťaťom, ktoré bolo kedysi hrozne ponižované a muselo úplne poprieť svoje pocity kompletnej bezmocnosti. Toto radikálne odmietnutie spôsobilo utŕpenie a vnútornú prázdnotu, a mnohé z týchto bytostí, zastavili vývoj vrodenej schopnosi súcitu. Ničenie ľudských životov, vrátane ich vlastných, nepredstavuje žiaden problém.

Dnes môžeme nájsť na internete škody spôsobené mozgu u bitých detí alebo u detí o ktoré sa nikto nestará. Početné vedecké články o výskume mozgu, okrem iného aj tie od Bruce D. Perry-ho (psychiater), poskytujú cenné informácie týkajúce sa tejto témy.

Podľa názoru Alice Miller a vo svetle jej výskumu týkajúceho sa detstva krutých diktátorov ako Hitler, Stalin, Mao a Ceausescu, sú terorizmus a nedávne útoky presnou ukážkou toho, čo sa deje pod rúškom výchovy miliónov a miliónov detí na celom svete, no spoločnosť sa bohužiaľ tvárí, že za to nie je zodpovedná.

Spomeňme si, ako sme sa cítili 11. septembra 2001… Všetci sme boli zdesení a cítili sme hrôzu. Napriek tomu aj naďalej zanedbávame vzťah medzi detstvom a terorizmom.


Podľa štatistík (Olivier Maurel, Foot, Beach edícia 2001) viac ako 90% svetovej populácie ešte stále pevne verí, že biť detí je potrebné pre ich dobro. Práve vďaka tomuto postoju sme takmer všetci v detstve utrpeli poníženie a ani si neuvedomujeme jeho krutosť. Dnešný terorizmus poukazuje na dôsledky sankčného systému, v ktorom sme vyrastali. Hrôzu terorizmu môže každý vidieť v televízii, ale hrôzu spojenú s detským ponížením, čo tak veľa ľudí po celom svete vo svojom detstve zažila, sa len málokedy objaví v médiách. Všetci sme sa naučili už od mala potláčať utŕpenie, ignorujeme pravdu a popierame absolútnu bezmocnosť ponížovaného dieťaťa. To všetko len kôli nenásitnej túžbe dospelého človeka po moci.

Neprichádzame na svet s úplne vyvinutým mozgom: ten sa vyvíja v prvých rokoch života. A všetko to, čo sa deje s dieťaťom v priebehu tohto obdobia, dobré či zlé, na ňom často zanecháva nezmazateľnú stopu. Náš mozog si zachováva emocionálnu pamäť ale bohužiaľ nie nevyhnutne mentálnu - všetko to, čo sa s nami stalo. Ak dieťa nemá na svojej strane niekoho, kto sa mu venuje, na koho sa môže kedykoľvek obrátiť, naučí sa zvelebovať to, čo videl: pokrytectvo, nevedomosť, nevšímavosť, krutosť či brutalitu. Dieťa sa učí napodobňovaním a nie pochopením dobre myslených rétorik, ktoré sa mu snažíme vnútiť. V dospelosti sa potom človek často dopúšťa (chtiac či nechtiac) rovnakých vecí, ktoré utrpel a ktoré mu sú tak známe z jeho vlastného detstva.

Bohužiaľ, väčšina z nás odmieta vidieť vzťah medzi príčinou a dôsledkom, pretože by to vyžadovalo priznanie vlastnej boľavej skúsenosti, ktorú tak poctivo potláčame a maskujeme. Radšej sa budeme pevne držať stratégie z detstva a pretrvávať v jej popretí.

Udalosti, ktoré sme zažili ale poukazujú na to, že nadišiel čas, aby sme pochopili že už nie je možné takto ďalej pokračovať. Mali by sme sa zbaviť starého tradičného systému, ktorý je zameraný na trestanie a odplaty, prestať maskovať naše reakcie na výchovu. Ani videokamerou v školách sa problém nevyrieši. Násilie, ktoré deti prinášajú do školy, sa naučili od svojich matiek už vo veku jedného roka a pol aj skôr. Podľa prieskumu, ktorý sa uskutočnil vo Francúzsku, sa 89% matiek priznalo, že začali biť deti po rukách vo veku 1,8 roka v priemere. 11% si nemohlo spomenúť na presný vek, ale žiadna matka nepovedala, že nikdy svoje dieľa neudrela (tento prieskum je starý cca 10 rokov, pevne verím, že dnes je tomu inak).
Je potrebné otestovať iné formy komunikácie s deťmi, ako tie, na ktoré sme zvyknutí a zamerať sa na vzťah rodiča a dieťaťa, ktorý nepovedie k ďalšiemu ponižovaniu. Potrestaním dieťaťa môžeme možno dosiahnúť koniec neposlušnosti, ale nemôžeme vymazať účinky, ktoré na ňom poníženie spôsobí. Obracajú sa neskôr aj proti spoločnosti.

Deti na ktoré sa neustále kričí alebo sú ponižované v útlom veku, sa neustále bijú či hádajú, pretože iný spôsoby komunikácie nepoznajú. Učenie pokoja a rešpektu začína už v kolíske. To je dôvod, prečo je výchova bez násilia tak dôležitá.

Je najvyšší čas, aby sme sa prebudili z nášho dlhého spánku. Sme dospelí a nie sme už vystavení nebezpečenstvu ponižovania, ako to mnoho z nás v detstve zažilo, strach bokom. My dospelí sa môžeme naučiť prestať ignorovať to, čo je úplne jasné. Naše telo to aj tak vie. Pochopiť našu minulosť nám pomôže vyhnúť sa použitiu neefektívnych stratégií vo výchove naších deťí a neostať pritom citovo slepými. Máme možnosť poučiť sa z vlastných skúseností a hľadať nové a kreatívne riešenia konfliktov. Dlhujeme to našim deťom.


 (ref. č. 11)