Kedy začne dieťa spať osamote?

Často sa mamy chcú dobre vyspať a preto svoje dieťa z princípu dávajú do vlastnej postieľky. Paradoxne vo väčšine prípadov sa dočkajú presného opaku.
Keď dieťa spí s matkou, občas sa pri prebudení nakojí, inokedy mu zasa stačí len pohľad na ňu a znova zaspí.

Niektoré rodiny ale nariekajú, pretože ich dieťa sa nielen prebudí či kojí, ale plače a kričí, chce po rodičoch aby z postele vstali, prechádzali sa s ním a spievali mu aj 5 až 10 krát za noc. Je to normálne, ak je dieťa choré, ak ho niečo bolí alebo ma silno zapchatý nos, ale nie je normálne aby to robilo každú noc zdravé dieťa. Vtedy dávno, milión rokov do zadu, museli byť deti v celku väčšinu času kľudné, bez plaču a kriku, krikom predsa privolávali levov a hyeny (preto boli aj pri plači okamžite ukľudňované, eventuálna ignorácia plaču a vyplakávanie boli vážnym ohrozením). Prečo sa teda niektoré deti takto správajú aj keď sú zdravé a nič ich nebolí?

Niekedy ide o deti, u ktorých sa rodičia snažili aby spali osamote, prípadne ich nechávali vyplakať... V týchto prípadoch, netreba očakávať, že vaše dieťa začne krásne spať deň po tom, čo sa ho rozhodnete vziať k sebe. Musíte si pripraviť trpezlivosť, plač je reakcia na odlúčenie a vaše dieťa potrebuje znovu nadobudnúť istotu. To môže trvať pár dní alebo dlhé týždne.

Kedy začne dieťa spať samo?

Ťažká otázka. Reakcia na spoločné spanie je v dnešnej spoločnosti tak negatívna, že vlastne neexistujú žiadne seriózne výskumy o prirodzenom trvaní spoločného spania.

Ak by sme deti nechali spať s nami pokiaľ sa samé nerozhodnú do vlastnej izby odísť, určite by odišli dosť neskoro. Kedy, neviem, nepoznám nikoho kto to skúsil. Určite ale raz áno, veď ani vy už asi netúžite spať so svojimi rodičmi :). Japonci spia so svojimi deťmi do 5. rokov, ale to je skôr kultúrna záležitosť. Aj šimpanzy spia spolu prvých päť rokov, no u nich sa puberta objavuje v siedmych, takže u nás by to mohlo byť tak 10...

Dávno pradávno, keď ešte neboli domy a oblečenia, deti asi nespávali osamote pred desiatym rokom života. Dnes na nás ale nesiaha nebezpečenstvo z každej strany (aspoň čo sa zožratia zverou týka).

Niekto sa nemôže dočkať až jeho dieťa bude spať osamote, inému je to jedno a niekomu je spoločné spanie veľmi príjemné. Každý má nárok spať spoločne tak dlho, ako sa mu zachce.
Keď deti racionálne porozumejú faktu že nie sú v nebezpečenstve a že rodičia sú len vedľa v izbe a pribehnú keď bude treba, je to čas, kedy sú už možno schopné spať osamote a bez plaču. Racionálne myslenie ale nie je inštinkt, ten sa stále môže hocikedy ozvať. Skúste povedať vášmu partnerovi "zlatko, kedže už neplánujeme mať viacej detí bude lepšie, ak už nikdy nebudeme mať sexuálne pomery". Racionálne to možno pochopí (a možno ani nie). Ale čo na to jeho inštinkt?

Väčšina "spoluspiacích" prehlasuje vek "oddelenia" okolo 3-4 rokov. Vtedy sa im nežne podarilo deti "presunúť" do vlastnej izby ("teraz keď už si veľký si zaslúžiš vlastnú izbu...").

A čo vy? Ako si predstavujete "presunutie" vašich detí a kedy?

(ref. č. 7, 8)