Čo kultúra, to výchova

Kto z nás sa občas nešiel "pozrieť či dieťa dýcha"? Samozrejme, že dýcha, a my to dobre vieme. Možno sa na nás občas aj partner zasmeje pripomínajúc "nechaj ho v kľude spať" -  no potreba skontrolovať dieťa je silnejšia, náš inštinkt nám bráni stráviť čo i len pár hodín bez nášho novorodeniatka.

Prečo ale kontrolujeme "či dýcha"? Máme strach z náhleho úmrtia? Nie; je to len posledných pár rokov čo počúvame o náhlej smrti novorodencov z každej strany. Pár rokov pred tým matky tiež bežne vchádzali do izieb detí a chvíľu ich len tak, mĺčky pozorovali. Nerobili to z nejakého racionálneho dôvodu, toto správanie nebolo výsledkom žiadnej reflexie. Napriek tomu, ak sa niekto spýtal "čo sa deje", bolo "nutné" nájsť nejakú kultúrne akceptovateľnú odpoveď: "Nič, kontrolujem či dýcha"; "chcela som trošku vyvetrať"; "kontrolujem či ho neuštípol had". Ozajstná odpoveď ("neviem", "potrebovala som ho proste vidieť", "chýbalo mi") totiž, zdá sa, vyznieva dosť hlúpo po tak krátkej odluke.
Po pár mesiacoch sa toto nutkanie "kontroly" zmierňuje, dieťa začína byť ostražitejšie, pomaly sa osamostatňuje a my sme čoraz viac kľudnejšie pretože vieme, že nás naše dieťa samo upozorní, keď nás bude potrebovať.

Psycholgička Gilda Morelli so svojimi spolupracovníkmi sledovala do detailu výchovu a názory skupiny 14-tich guatemalských matiek Mayskej etnie a porovnávali ich s 18-timi bielymi matkami strednej triedy zo Severnej ameriky.
Všetky mayské deti (od 2. do 22. mesiacov) spali spolu s matkou, 8 z nich aj s otcom. Ďalší traja otcovia spali vo vedľajšej izbe, dvaja z nich so starším dieťaťom a v troch ďalších prípadoch bol otec neprítomný. V desiatich prípadoch boli prítomní aj ďalší súrodeneci a v štyroch to boli jedináčikovia.
Mayské deti boli kojené na požiadanie do (v priemere) troch rokov. Matky si vätšinou neuvedomovali či v noci kojili alebo nie pretože sa úplne neprebudili keď sa ich dieťa prisávalo a celkovo táto téma, zdá sa, nehrala žiadnu dôležitú úlohu (naopak, 17 z 18-tich američaniek museli v noci k svojim deťom vstávať aby ich nakŕmili, a takziež 17 z nich považovalo nočné vstávanie za neúnosnú obtiaž).

Medzi mayskými deťmi neexistovala žiadna rutina pred uspávaním. Sedem z nich zaspávalo v rovnakom čase ako rodičia, zvyšné deti zaspávali v náručí. Nerozprávali sa žiadne rozprávky, ani ich pred spaním nekúpali. Iba jedno z detí zaspávalo s obľúbenou hračkou; bolo to jediné dieťa ktoré nespalo s matkou od narodenia ale strávilo prvých pár mesiacov vo vlastnej izbe a až neskôr začalo spávať s matkou.

Mayské matky nerozumeli, ako môžu americké deti spať osamote. Keď im bolo vysvetlené ako vätšina z nich spí, nechápavo krútili hlavami a prejavovali obrovskú ľútosť. Jedna z nich vykríkla: "ale niekto s nimi predsa len spí, ak nie matka, je to tak?".

Spoločné spanie pre nich nie je dôsledok chudoby či chýbajúcich miestností; považujú ho za nesmierne dôležité pre správnu výchovu detí. Mayské matky napríklad vysvetľovali že, aby 13 mesačné dieťa pochopilo, že niečo nemôže, stačí povedať: "nedotýkaj sa toho, mohlo by ti to urobiť bibi", a dieťa poslúchne.
Pri vysvetlení, že americké dieťa v tomto veku nie len že ešte nerozumie zákazom ba dokonca robí presný opak, jedna z mayských matiek reagovala odôvodnením na toto správanie tak, že je to najskôr výsledkom odlúčenia detí od matiek.

Je úžasné porovnávať výchovu detí rozmanitých kultúr, nie?

(ref. č. 6)