Nebudeš ho predsa vláčiť po rukách!

Tento krát budeme pozorovať tak dvojročné dieťa, ktoré sa hrá na ihrisku. Jeho mama sedí na lavičke a pampúch objavuje svet naokolo. Po menších či väčších etapách sa vzdiaľuje až pokiaľ sa neocitne v bode, ktorý je už príliž vzdialený od jeho "istoty" (mamy) a tak sa postupne, väčšinou tou najkratšou možnou cestou vracia naspäť. Niekedy to ale mamy na lavičke nevydržia a tak svoje dieťa sledujú a držia sa v jeho "bezpečnej vzdialenosti" a nestíhajú sa diviť, kam až je to dieťa schopné zájsť. Je to ale len preto, že cíti istotu, preto nemá žiaden problém skúmať a vzdiaľovať sa. Ak sa ale mama z lavičky nepohne, dieťa sa v istej chvíli zastaví a vráti (kedy, to záleží od istoty a charakteu dieťaťa). Jeho exkurzia sa vačšinou končí pri mame, v jej náručí prípadne si dieťa príde pre pohladenie či pohľad...
Istota je dvojitý systém: tak ako matka, tak aj dieťa sa zaväzujú dodržať vzájomný kontakt pozerajúc sa na seba v krátkých intervaloch, prípadne prehodením nejakého slovíčka. Je to zaujímavé pozorovanie. Dieťa môže privolávať pozornosť matky rôznymi spôsobmi, ako napríklad "aha mama čo som našla", "aha čo robím" a ak je mama zaneprázdnená tak bude naliehať viac, pokiaľ si ho mama nevšimne. To isté platí aj opačne: ak je dieťa niečím poriadne zaujaté a neodpovedá na volanie mamy, tá to najskôr skúsi takto: "Ahoooj Maťko ja už ideeem, ahoooj"...

Nastal čas ísť domov. Mama kričí na dieťa, ktoré samozrejme neprichádza. Postaví sa a volá na dieťa. Je pravdepodobné, že teraz si ju už všimne ako sa začína vzdiaľovať. Mama teda čaká, vzdiaľujc sa krok po kroku, až sa dieťa začne približovať. Čo sa stáva pomerne často je, že si dieťa v polke cesty sadne na zem a začne plakať či kričať, prípadne pribehne a pýta sa na ruky, alebo objíme mamu okolo nôh čím jej znemožní ďalší pohyb.

Začína scénka ktorú každý z nás zažil milión krát. Matka začína prosiť, kričať, prikazovať, vyhrážať sa alebo dieťa ťahať: "povedala som že ideme!"; "máš dve zdravé nohy tak pekne kráčaj!"; "nie, nie mladý pán, na ruky veru takého veľkého chlapca nevezmem"... Ak sú prítomní obaja rodičia, je dosť možné, že vznikne menšia hádka: "chúďatko malé je unavené" - "ja mu dám že unavené! Do teraz behalo o sto šesť a keď treba ísť domov je unavené! Len vymýšľa!"....

Niekedy dieťa matku následuje, no "ťahá sa" pomaly, zastavuje sa tu a tam a mama sa k nemu často musí vraciať a naháňať ho. Nakoniec si niektoré mamy dieťa vezmú na ruky a odnášajú ho (niektoré "to vzdajú" hneď a vezmú ho na ruky s kľudom, iné sa s dieťaťom naťahujú pokiaľ jej neprasknú nervy a surovo ho schmatnú), iné ho za sebou revajúc doslova ťahajú.

O matkách v prvom prípade sa hovorí, že svoje dieťa vychovávajú zle, o tých ďalších že učia svoje deti "pochopiť slovo nie", že im ukazujú "kto je tu pánom a nerozmaznávajú ho" ...

Deti v prvom prípade sa ukľudnia hneď a do minúty sú spokojné a šťastné, akoby sa nič nestalo. Deti v druhom prípade budú najskôr kričať ako len vládzu a protestovať, väčšinou budeme počuť ich mamy následne obviňovať deti z toho, ako sa "pekne predviedli", aké "krásne divadlo zasa podali na celú ulicu".

...akoby to divadlo predvádzali len deti...

Keď budú mať tieto deti  5-6 rokov, každé z nich bude kráčať vedľa rodičov a nebude sa pýtať na ruky. Ak bývavalo dieťa rodičmi za sebou na silu ťahané, je možné že si veľa ľudí povie, "ako dobre spravili, že ho naučili chodiť". Na tú druhú skupinu nepovie nikto nič, a už vôbec nie "mali ste pravdu keď ste mi vraveli, že braním na ruky ho nevychováte zle, aha, ako krásne chodí"... Nie len že títo ľudia nezmenia názor, skôr je pravdepodobné že budú pokračovať v rozdávaní rád ďalším novorodičom. Dokoca je možné že vám povedia: ešte že sa umúdril sám, inak by si ho stále nosila len po rukách!

Nuž, niektorým sa proste vysvetliť nedá, že dieťa má svoje vývojové fazy ktoré neovplivníme.

Bohužial, medzi tých "niektorých" patrí aj mnoho expertov ktorí vo svojich knihách radia "nevšímať si, nepodľahnúť, vziať silno za ruku a trvať na svojom atď"...

Samozrejme. Ako môžeme byť tak sprostí a vziať vlastné plačúce dieťa na ruky, ktoré nás o to žiada, však? Možno je logickejšie ísť pred gymnázium nášho puberťáka a vziať ho na ruky a vybozkávať pred jeho spolužiakmi, určite ho to poteší...

Chyba týchto expertov je tá, že chodenie považujú za jedinú aktivitu: "dieťa už vie chodiť tak nech chodí". Nie je tomu ale tak. Dobre to vo svojich výskumoch popisuje Bowlby.

Tak isto ako neexistuje jeden atlét ktorý vyniká v behu na 100 metrov ako aj v maratóne, tak isto je pre dieťa rozdiel chodiť od jedného bodu k druhému a objavovať nové veci, udržiavať pri tom rovnováhu, ako premiestňovať sa dlhé vzdialenosti tempom dospelého, ktorý sa často znervózňuje, že musí spomaliť.

Boli časy, keď Dr. Stirnimann vysvetľoval rodičom, v akom veku začať kurzy chodenia a rôzne špeciálne cviky aby sa deti naučili chodiť. Verilo sa totiž, že ak to deti nenaučíme, chodiť nikdy nezačnú.

V tomto období (1-3 r.) má dieťa rôzne pocity a prejavy a je celkom bežné, že pri babičke pekne kráča, zatiaľ čo pri rodičoch sa bude dožadovať náručia. Často nám práve babička sarchasticky povie: "vidíš, teba využíva lebo vie že môže a aha ako pekne som ho naučila chodiť ja..." - pripisuje si tak zásluhu, ktorá prináleží len a len dieťaťu - je to totiž ono to, ktoré vynaložilo veľkú námahu na chodenie a pochopenie, že babička ho na rukách nevládze. Po tomto jeho obdivuhodnom výkone prichádzajú zväčša narad slová ako: "vidíš ako vieš chodiť, a pri mame stále len cirkusuješ".

...na miesto pochvaly a povzbudenia sa dieťa, ktoré sa snažilo urobiť len to najlepšie čo môže ako vždy, dočká len kritiky...


(ref. č. 1, 3)