...takto sa ale chováme my dospelí, alebo vačšie deti ktoré sa už "naučili trpezlivosti". Malé deti začnú plakať z celej sily len čo sa kúsok vzdialite, a po piatich minútach vašej nepritomnosti ešte viac, aj keď viac sa nám už môže zdať nemožné. Prestanú jedine keď si ich vezmete na ruky, veď to nie je logické!
Ale áno, je. Začať plakať ihneď je viac než logické, je to adaptívne správanie, správanie ktorému dal prírodný vývoj prednosť, aby sme mohli prežiť. 100 000 rokov dozadu sa totiž matka k plačúcemu dieťaťu nechovala podľa nejakej kultúry, spravodlivosti či z donútenia, ani preto, že si myslela že je to jej povinnosť. Jednoducho v nej detský plač vyvolával silný neodolateľný impulz vziať ho a utíšiť. Keby v tej dobe dieťa začalo plakať po dvoch hodinách, mama by mohla byť už ďaleko a jeho krik o prežitie by nemal žiaden zmysel, akurát by tak mohol prispieť k urýchleniu jeho konca...pretože, ako vtedy tak aj dnes, úzkostný krik opusteného dieťaťa bol nádhernou muzikou pre hyeny.
Ak sa trocha zamyslíme, nemusíme opäť cestovať tak ďaleko v čase. Postačí ak si predstavíme, ako by sme sa zachovali my:
Človek
ktorého milujete je v práci. Síce vám chýba ale nebudete hádam preto
plakať. O šiestej zvykne byť doma, no tentokrát ho niet...sedem hodín
preč. Začínate v sebe cítiť hnev. Osem, deväť, jedenásť...nastupuje
strach. Na druhý deň vám polícia oznámi, že musia počkať tri dni aby
mohli začať pátrať. Začínate plakať... Takto je to logické. Postupnosť.No teraz skúsime to "nelogické": veľmi sa pohádate s človekom, ktorého nadovšetko milujete. Ten buchne dverami a odchádza s hnevom. V tej chvíli z vonku počujete hrozný náraz a následne výkriky - auto zrazilo okolo idúceho človeka. Začína sa s vami všetko krútiť, utekáte nariekajúc von a hrozne kričíte pri predstave, že ho už nikdy neuvidíte.
Pri tomto dramatickom scénary asi nebudete brať ohľad na susedov, ktorí si šepkajú: "je bez neho necelých 5 minút a už reve ako blázon"...
Takisto je na tom totiž malé dieťa ktoré opúštate. Ono predsa nevie, že ste vedľa v izbe, že ste šli len na nákup a prídete za chvíľu. Pre neho váš odchod môže znamenať odchod na stálo, nechápe ešte čas, ani blízkosť pokiaľ vás nevidí či nepočuje.
Áno, je jednoduché preukázať trpezlivosť keď viete, že sa človek ktorého potrebujete vráti. Chcela by som ale vidieť koľko z nás by preukázalo trpezlivosť, ak by sme mali pocit že prichádzame o niekoho koho milujeme, kto sa už možno nikdy nevráti.
Počas mnoho tisícročí bola smrť následkom odignorovaného plaču. Je samozrejmé, že dnes aj keď svoje dieťa necháte plakať v postieľke viete, že mu nie je ani teplo, ani zima; že ho žiadne hyeny ani potkani nezjedia; že pri najmenšom probléme ste jedným krokom tam. Ono to ale nevie. Jeho plač nepoukazuje na reálne nebezpečenstvo, ale na nejakú situáciu, oddelenie ktoré dlhé roky znamenalo nebezpečenstvo. Deti plačú keď sa cítia samé, či sú v ich blízkosti vĺci a či nie. Sú dnes deti iné ako kedysi? Nepotrebujú už stálu spoločnosť, rodia sa samostatné a šťastné? Nie, deti sa rodia stále rovnaké...
Samozrejme, každé dieťa je iné: niektoré plače okamžite pri minimálnom vzdialení sa, zatial čo iné málo alebo vôbec. (Západné deti ktoré trávia veľa času v kolíske či iných hojdačkách s úlohou nahradiť (nenahraditeľnú) rodičovskú náruč plačú oveľa viac, ako deti iných kultúr kde sú väčšinu času na rukách).
Ako sa ale chovať, keď v dnešnej spoločnosti
všetko to, čo pomáha dieťaťu ukľudniť sa (kojenie, nosenie na rukách,
spievanie či hladkanie) je u nás považované za rozmaznávanie a je to
"zakázané"?Kedy sa nám konečne podarí prekonať nezmyselné mýtusy?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára