Premeny, prispôsobovanie sa, povery...

Tak ako opice v zoo, aj my, dnešné mamy sme zdá sa stratili schopnosť vychovať naše deti načúvaním nášho inštinktu. Neustále pochybujeme, bojíme sa, siaháme po knihách, pýtame sa expertov... Cítime sa previnilo ked zrazu objavíme úplne opačnú teóriu o výchove. V Európe sa za posledné roky táto teória zmenila niekoľko krát a to celkom radikálne. Najčastejšie sa diskutuje o základných aspektoch ako: ako dlho a ako často kojiť, kde a ako má dieťa spať, kto ho má cez deň strážiť, kedy má začať chodiť do škôlky, ako ho obliesť atď atď... Každá generácia na tieto otázky odpovedala odlišne, a mnohí už vlastne ani nevieme, čo odpovedať. Je správne to, čo robili naši predkovia? Je správne to, čo robíme my? Inokedy sme si zasa istí že robíme správne úplne všetko (a teda prečo sa toľko obávame, či to robíme "dobre"?)...
Jedno je isté, matky spred sto tisíc rokov knihy ani expertov nepotrebovali. Vychovali svoje deti na rukách alebo v kočíku? Spali deti s rodičmi alebo mali vlastnú izbu? Do kedy boli kojené? Kedy začínali chodiť? Ako ich vychovávali k disciplíne a ako ich učili zákazom a príkazom? To už nezistíme, no niečo si logicky môžeme domyslieť. Určite teda nemali ani kočiare, ani detské izby. Môžeme skúsiť odhadnúť ako sa naši predkovia v daných situáciách chovali, čo robili. Môžeme porovnávať rôzne ľudské spoločnosti a vybrať si to, čo podľa nás funguje najlepšie. Ale hlavne, musíme používať naše srdce, pozorovať naše deti a rozmýšlať ako ich spraviť šťastnými.

Boli časy, keď sa deti zavíjali do obväzov ako múmie keď začínali loziť, pretože lozenie bolo považované za niečo strašné. Nie je predsa možné dovoliť, aby sa dieťa chovalo ako zviera. Naší predkovia boli presvedčení, že ich takto odnaučia od zlozvyku a dieťa jedneho dňa začne samo chodiť. Ale nemusíme zachádzať tak ďaleko. Len pár desaťročí do zadu sa zakazovalo ľavákom písať ľavou rukou a nútili ich písať pravou. Určite si všetci uvedomujeme, že dnes, presne teraz, tiež nerobíme všetko správne, a že kladieme dôraz na niečo a zanedbávame niečo iné nad čím naši potomkovia budú pohoršovane krútiť hlavou.

Všetky činy zvierat majú prispôsobivý charakter, to znamená potrebný na prežitie. Keď vidíme zvieraciu mamu niečo robiť, je nám jasné, že k niečomu to potrebné asi bude, že si proste nezmyslela že svojho potomka rozmazná. Ak sa behom rokov vlastnosti zvierat menili, nebolo to preto, že si povedali "chce to zmenu" ale preto, že nejaká mutácia zmenila ich správanie, a ak mali prežiť, museli sa prispôsobiť (povedané veľmi zjednodušene...boli to pravdepodobne zložité mutácie trvajúce milióny rokov).
Naopak, prvá matka ktorá nechala svoje dieťa plakať, kojila pozorujúc čas, alebo mu dala nejaký amulet to najskôr urobila z nejakého rozhodnutia, ktoré nemá nič spoločné s génmi. Môže byť, že to urobila náhodou, alebo to bolo zámerné a z nejakého presného dôvodu. A tak možno práve vďaka tomuto činu si myslíme, že to niečo je dobré pre naše dieťa, alebo pre rodičov, alebo že je to božia vôľa či iná filozofická teória.

Mnoho krát veľa rodín robí tú istú vec, ale z odlišného dôvodu. Niektorí rodičia nechajú svoje dieťa plakať aby si roztiahlo pľúca, iní aby ich dieťa malo silnejší charakter, další aby si to malé uvrieskanča nezvyklo presadzovať "to svoje". Niekto daruje dieťaťu červenú šnúrku aby mu neprišlo z očí, iný preto, aby poukázal do akej skupiny dieťa patrí a iný zasa preto, že sa mu to páči. Všetky tieto nápady sa rozširujú rýchlosťou svetla bez toho, či fungujú alebo nie. Dôležité je, ako ich vynálezca dokáže presvedčiť čo najviac rodičov.

To, ako kazdý živý tvor vychováva svojho potomka je veľmi individuálne u každého druhu a prispôsobené vlastným potrebám. Bolo by smiešne pokúsiť sa vysvetliť srnke, aby bola "dobrou matkou" a trávila so svojim potomkom viacej času, alebo povedať ovci aby za sebou nevláčila stále celú svoju "family" pretože sa musia naučiť samostatnosti. Asi tak smiešne ako mnoho už dávno prekonaných mýtusov, ktoré ešte stále denne počúvame.

(ref. č. 1)